Tvorivá spolupráca študentov HTF a FTF Vysokej školy múzických umení v Bratislave vyvrcholila výnimočným večerom nazvaným jednoducho Tanec a film. Dve médiá v pohybe (ako uvádza podtitul programu) predstavili novú generáciu slovenských umelcov reprezentujúcich oba  fenomény 16. júna 2013 v Štúdiu novej budovy SND.

Program večera bol rozdelený do dvoch častí: v prvej diváci mohli vidieť šesť tanečných miniatúr v javiskovej podobe; druhá patrila ich filmovému spracovaniu. Prienik oboch žánrov ukázal ich možnosti a odlišnosti, postoj a kreativitu jednotlivých umelcov.

 

Prvým číslom programu bola choreografia ADELAARS (hol. orly) z dielne Jána Ševčíka inšpirovaná mongolským rituálnym tancom. Z tmy sa vynára nahé torzo ženy „letiace“ vysoko nad zemou symbolizujúce let orla. Znovu a znovu  sa vlní a stáča, aby v žiare reflektora hypnotizovalo svojou krásou. So zmenou hudby sa magický moment pretransofrmuje zo sólového výstupu do tria. Choreografický slovník, v tomto prípade obmedzený len na vrchnú časť tela (tanečnice sú na vysokých podstavcoch ukrytých pod dlhými sukňami), maľuje pohyb obnažených svalov paží a chrbátov (musím sa priznať, že atmosféra i poňatie témy mi evokovolo mystický vidoeklip Madonny Frozen). Synergiou hudby, pohybu a svetla vzniká krásna ilúzia, divadelná fantázia so silným impresionistickým zážitkom, a to aj napriek absencii farieb. Citovú hĺbku dodala choreografii interpretácia skúsených a zrelých tanečníc (Sara Danielová, Mária Miklovičová, Adriana Pinková). Filmová podoba tohto diela priniesla iný rozmer (réžia a kamera: Andrea Sudorová), mystiku nahradila estetika skrytá v obrazoch. Popisovať celý film by bol čistý nezmysel, ale ostal vo mne pocit nostalgie (na chvíľu oživil zašlú slávu kúpeľov Grossling), voľnosti, vzdušna a čistoty tvarov.

Sólista Baletu SND Peter Dedinský predstavil svoju tanenčú kompozíciu AWAKENING. Myšlienkou diela je prebudenie sa, nie však k životu , ale k pohybu. Kybernetický svet, v ktorom sa choreograf a tanečník zároveň ocitá je silno prepojený s jeho alter-egom, ktoré stvárňuje Lukáš Bernát. Jeho myseľ a vnemy cyber priestoru podnecujú nervovú sústavu ľudského tela k prirodzenej reakcii – k pohybu. Tanečnú myšlienku v tomto prípade možno posunúť ešte ďalej;sme naozaj až tak pohltení virtuálnym svetom, že zabúdame na naše základné ľudské potreby? Pri sledovaní  tejto choreografie mi v hlave znela stále jedna otázka: „ What is the Matrix?“ Choreografický slovník pohybovo nadaného tanečníka je do istej miery ovplyvnený osobnosťami ako Kylián, Lightfoot, Khan. Pracuje s plastikou pohybu, priestorom, je dobre „uzemnený“ a určite zaujme dynamikou (na môj vkus až príliš veľa stoptime-ov). Peter Dedinský sa predviedol  ako skvelý tanečník s množstvom javiskových skúseností, výborným vnímaním priestoru, čím však žiaľ veľmi prevyšoval tanečné schopnosti svojho sparing partnera. Objektív kamery Štefana Rybára (réžia a kamera) priniesol nový aspekt formou silného kontrastu medzi cyber a normálnym svetom. Do popredia sa dostala myšlienka, tanec v porovnaní s javiskovou formou trošku zanikal.

Tretím počinom bol RAINAWAY v choreografii Adriany Pichaničovej. Inšpiráciou  sa stala dažďová kvapka, ktorá nás mala vytrhnúť z každodenného zhonu, preč od šedého sveta a vychutnať si tie najjednoduchšie veci. Pekne napísaná myšlienka v programe však  akosi nebola naplnená.  Autorka ponúkla len veľmi malý, až minimalistický pohybový materiál, ktorý navyše sama interpretovala s nervozitou a neistotou. Chýbala mi šírka, výška i hĺbka.  Plochú choreografiu by možno zachránil profesionálny prednes, ale z úteku od šedého sveta ostala len šedá nuda. Filmová podoba tohto pokusu (réžia a kamera: Miroslav Ivan) síce ozrejmila pôvodnú myšlienku choreografie a dodala jej istý rozmer, ale nemohla nahradiť absenciu kvalitného tanca.

Nasledovalo dielo, ktorého autorkou je Zuzana Žabková. MIESTNOSŤ PLNÁ ĽUDÍ vychádza z citátu Jána Mančušku: „Miestnosť je plná ľudí. Viem, že jeden človek v miestnosti je herec, ktorý hrá. Jeho rolou je byť jedným z nás. Neviem však, ktorý to je. Podozriví sú všetci. Keby som nevedel o prítomnosti herca, nepodozrieval by som nikoho.“ Musím priznať, že autorka sa po réžijnej stránke popasovala s citátom so všetkou cťou. Problémom ostáva večná dilema, čo je tanec, kde je hranica medzi bežným pohybom a tancom, je aj pohyb umenie skrývajúce sa pod maskou neformálnosti?! Z môjho pohľadu sa príliš o tanci hovoriť žiaľ nedá, s plným rešpektom to však vnímam ako pohybové divadlo, istú výpoveď človeka. Aj v tomto prípade sa pohybový materiál obmedzil na pár „krokov“  a jeho interpretácia na mňa pôsobila arogantne (v zmysle, že si tancujeme pre seba). S týmto fenoménom sa v súčasnom tanci na Slovensku stretávame pomerne často (v podstate nepretržite a mám silné podozrenie, že niektorým pedagógom tohto smeru to dosť vyhovuje), a tak súčasný tanec už vlastne vôbec nie je súčasný a už tobôž nie moderný. Moderna ako opozícia klasike sa v tomto prípade míňa účinku a neprináša nič viac, ako sebecký postoj autora, ale žiadne umenie. Škoda!  Filmová podoba (réžiu si robila choreogrfka sama, kamera:Marek Valovčin) nepriniesla nič viac, ako zaujímavý priestor a civilné oblečenie.

Vnútorný boj na javisko priniesol Radovan Vagáč vo svojej kompozícii TIME FLIES WHEN YOU…  Kratučký príbeh apatického človeka zlomeného závislosťou a neschopnosťou sa zaradiť späť do „normálu“ pojal autor divadelne, dynamicky, tanečne a veľmi čitateľne. V jeho choreografii sa odrážali skúsenosti, tanečné aj osobné, muzikalita i invencia. Možno príliš patetický začiatok prelomil tanečnými väzbami plynulo prechádzajúcimi v dynamickom slede. Interpretácia (Michaela Hrubiznova, Radovan Vagáč) zodpovedala požiadavkám, ktoré očakávame na divadelnom javisku. Jeho filmová podoba (réžia a kamera: Maroš Žilinčan) dodala príbehu dušu zbavenú javiskovej teatrálnosti a o čosi viac poodhalila vnútornú beznádej interpreta.

Jedno dielo sa vymykalo spomedzi ostatných tým, že sme videli len jeho filmové spracovanie. MYSEĽ (réžia a scenár: Veronika Dragonidesová, Marek Kováč, Martin Dlugolinský; kamera: Marek Kováč) v choreografii Veroniky Dragonidesovej zaujala najmä textom. Tanca ani v tomto diele nebolo, ale film vďaka recitovaným textom pôsobil veľmi divadelne a úprimne. Striedanie priestorov v Apponyiho paláci (dúfam, že sa nemýlim a ak áno tak sa ospravedlňujem) logicky oddelilo charaktery interpretov a vnieslo do poézie dávku lyriky.

Večer uzavrel Ján Ševčík svojím POVEDAL SOM TY! Celé by sa dalo charakterizovať veľmi jednoducho: návrat k folklóru, návrat domov, túžba po slobode. Réžijne je kompozícia rozdelená takpovediac na tri časti: 1) príchod účinkujúcich, 2) výcvik a 3) oslobodenie. Všetky tri časti vychádzajú zo slovenského ľudového tanca. Ján Ševčík predviedol, že ľudovky môžu byť stále moderné a aktuálne. Zaujímavá práca s hudbou, formáciami, svetlom a výborným interpretačným tímom (Marek Grega, Ondrej Mlynárik, Adam Ryba, Matej Oškera, Vladimír Frištik, Matej Tkáč– Bravó chlapci!) zabezpečila autorovi obrovský potlesk. Maličkú výčiku mám k druhej časti, kde sólista Marek Grega plní príkazy Ondreja Mlynárika, až nápadne mi pripomína prácu jedného zahrničného autora. Film, tak ako pri Adelaars bol plný poetiky, dobrých strihov, kontrastov, emócii. (réžia: Ľubica Sopková, kamera: Ondrej Synak)

Zaujímavý večer nám ukázal väčšie, či menšie talenty a priniesol nám nádej, že umenie na Slovensku bude mať budúcnosť. To, čo by malo byť v slovenskom školstve samozrejmosťou, bolo tentokrát výnimočným počinom iniciovaným Jánom Ševčíkom. Hviezdili choreografi-muži, ktorí predviedli viac invenčnosti, fantázie, tanca…

Zuzana Buranská

 

Zdroj foto: Tanec a film

REKLAMAadv.: