Balet SND uviedol 25. novembra 2014 v spolupráci  so spoločnosťou Fullhouse v rámci projektu Koren(i)e súčasného tanca – aténske tanečné zoskupenie ROOTLESROOT s predstavením KIRERU.

Tohtoročná jeseň priniesla na rôzne bratislavské scény množstvo domácich i zahraničných interpretov na poli súčasného tanca. Prednostne bol  alternatívny  tanec prezentovaný v rámci festivalov súčasného tanca na alternatívnych divadelných scénach.

Národná inštitúcia sa zrejme rozhodla priblížiť k skupine divákov, ktorí vyhľadávajú takýto druh kultúry a na svojich javiskách uviedla viacero tanečných projektov s rozličnou výpovednou hodnotou i kultúrnou úrovňou.

Posledným v poradí bol projekt Kireru (výbuch) v podaní gréckej tanečnej formácie. Zámer pritiahnuť do SND nové publikum sa ale akosi nevydaril, keďže Sála opery a baletu bola viac prázdna ako plná, čo v poslednom období nie je nič výnimočné, skôr sa to stáva normou!!!

Podľa letáčiku sa predstavenie odohráva v 21. storočí po konci sveta a opisuje náhlu stratu racionality. Predstavenie je akýmsi nastaveným kritickým zrkadlom úpadku našej „západnej“ civilizácie ukazujúc totálny rozpad hodnôt formou, ktorú autori trochu alibisticky skrývajú za nihilizmus (aj keď úplne absentuje jeho podstata) a prikláňajú sa k popisnému naturizmu.

Zaujímavá, aj keď pomerne ohratá pesnička neprináša žiadne rozuzlenie, žiadnu nádej, žiadne východisko a stáva sa tak iba samoľúbym sledom jednotlivých scén. Kritický pohľad na svet je divákom ponúknutý šokujúcou formou s množstvom odkazov a metafor, ale opäť bez východiska a z dobrej myšlienky sa stáva len osobná umelecká masturbácia interpretov, ktorým zrejme nezáleží na tom, či budú mať divákov aj pri ďalšej repríze.

Inscenácia využíva ako komunikačný prostriedok jednoduché pohyby zasadené do princípov súčasného tanca (je naozaj ťažké zadefinovať, čo vlastne tanec je). Choreografia (Linda Kapetanea a Jozef Fruček) je uvarená z toho, čo bolo v chladničke. Inak povedané  čerpá z možností jednotlivých interpretov a miestami skôr pripomína modifikovanú improvizáciu ako premyslený a prešpekulovaný zámer autorov.

Škoda, že jednotlivé odkazy a metafory boli prezentované skôr po výtvarnej stránke ako po tanečnej. Vyhli  by sme sa tak obrazu tanečníka, ktorý stimuluje svoj dáviaci reflex (pri vypľutí obsahu úst stimuloval aj môj), nevideli by sme ako tanečnice z rozkroku vypustia umelý exkrement a taktiež ako si jedna z tanečníc vyťahuje z úst mokre vlasové príčesky.

Zvolená forma prezentácie vybranej témy je nezrelým pokusom provokovať, alebo za každú cenu zaujať.  Zvolený  javiskový prejav chvíľami  evokoval woodoo sabat nafetovaných šialencov (to bol zámer) a všetci tí diváci, ktorí počas predstavenia odišli, sú zrejme obmedzenci, ktorí umeniu nerozumejú.

Protikladom k pohybovej kataklizme bol celkový dizajn predstavenia (Rootlesroots, Paris Mexis). Scéne dominoval červený dom, ktorý bol zaujímavo geometricky riešený a jeho polohovanie úplne menilo jeho vizuálnu stránku i funkciu. Mimoriadne zaujímavým  a efektným počinom bola scéna posiata množstvom umelohmotných vidličiek, ktoré v žiari reflektorov pôsobili ako ľad, alebo sklo.

Na predstavení v SND chýbala síce živá hudba, ale reprodukované skladby Johna Parisha nestratili na svojej sile. Tanečné predstavenie tak paradoxne zaujalo všetkým iným, len nie tancom. Rootlesroot skutočne priniesli na scénu zopár dobrých nápadov, ktoré však nestačili na naplnenie veľkej časovej i priestorovej plochy.

Ak bolo cieľom autorov šokovať, tak sa to jednoznačne podarilo, ale ak bolo cieľom autorov nastaviť svetu (z predstavenia šlo skôr len o Európu) kritické zrkadlo, tak si myslím, že žijem na úplne inej planéte, pretože ja stále  vidím okolo seba aj množstvo pozitívnych a krásnych vecí.

Zuzana  Buranská

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu