RAK_titulkova_fotografia_k_clanku

Rak-05-2013-obalka.indd
Revue aktuálnej kultúry RAK č. 5

S Ľuďkou sme sa rozhodli zamilovať sa, neskoro večer sme sa vracali, pršal januárový dážď, nepriaznivý zamilovaniu. Po plavárni sme boli v kine cmúľať cukríky.

Máš papier a ceruzku ?
Nemám, ale zapamätám si čo povieš.
Zapamätáš si ako sa kreslia kruhy pod očiami?

Nezapamätal som si, ale napadlo ma havrana, havraha chytiť, aby som sa mu pozrel do očí. Keď chceš, chyť, povedala. Nechcel som. Obom nám odľahlo.

 (Peter Repka v poviedke Aj táto izba je krivá)

 

         Začnem výrokom Kozmu Prutkova – neobsiahneš neobsiahnuteľné! Slovenskú literatúru  nevnímam ako celok, pôsobí akoby „zasunutá“ pomedzi iné literatúry, skôr sa dá rozčleniť podľa toho, ktoré vydavateľstvo akú produkciu vydáva. Teda, literatúru majú (tak ako všade inde) v moci vydavateľstvá a to je stav, ktorý vzhľadom na to, že viaceré sú do istej miery vyprofilované, dá sa povedať, normálny. Orientujem sa podľa toho, čo vidím na pultoch kníhkupectiev. Chodím do nich rád a zároveň sa mi niekedy chce z nich ujsť.

Slovliteratúra sa utešene rozmnožila, premnožila, vychádza všetko – od slušných kníh až po balast. Žiaľ, čas knihy a jej zasvätenejšieho čitateľského doznenia (doznievania) akoby sa prenáramne skrátil a tak trocha mi to pripomína McDonaldovskú linku: najedz sa a rýchlo vypadni. Jedna kniha akoby zabíjala druhú. Aj tie knižky potom tak chutia – ako hamburgery. Nedá sa povedať, že by boli zlé, ale všeličo je v nich pomleté… Sú aj výnimky, trebárs skvelé Roznerove diela či socrealistické, nechtiac švejkovské denníky F. Hečku. A je tu aj zopár výnimočných próz. Ale máme aj Táňu Vasilkovú, ktorá sa veľkým oblúkom vyhla vznešenému umeniu a ukázala, že aj na Slovensku sa môžu lámať rekordy. Aj poetky vrtia perami, často aj krásne, rozsýpajú v útlych knižočkách pre 50–200 čitateľov čajík poézie, len to akosi (aj nezaslúžene) uniká všeobecnejšej pozornosti.

 (Kamil Peteraj v ankete Dva tucty slobody alebo 1989 + 12 + 12 = ?) 

         Júlová noc v roku 1949  blízo železničnej staničky kdesi pod Mariánskymi Lázňami  v lesoch pri česko-nemeckej hranici. Hliadka chytila troch slovenských gymnazistov. Mojich dvoch spolužiakov a mňa poštuchávajú odistenými samopalmi a vedú na strážnicu. Tam nás vypočúvajú, mlátia pažbami, musíme sa vyzuť, kľaknúť na stoličku a bijú nás rašpľami po pätách. Tí traja pohraničníci, českí mládenci v prestávkach telefonujú so svojimi manželkami (frajerkami?), čo mali dievčatá na večeru. Medzitým jeden zapne rádio, strážnicou sa ozve „Volá Londýn…“ a hlásateľ Karel Brušák hlási správy BBC. Potom nás zakrvavených vsotia do pivnice medzi zemiaky a potkany. Všetko sa len začínalo…

(Anton Hykisch v ankete Dva tucty slobody alebo 1989 + 12 + 12 = ?) 

Haugová je mnohohlasná, je „poetkou doctus“ (A. Bokníková); tiež je pravda, že sa opakuje, často by tá istá recenzia – za predpokladu, že by sme zmenili citáty (niekedy azda ani nie) – mohla byť použitá na viacero jej kníh. Minucióznymi, súkromnými záznamami každodenností nudí, z textu okrem subjektu, ako o ňom píše sekundárna literatúra, vystupuje subjekt obsesívne samoľúby (podrobné datovanie básní, zbásňovanie banalít, vysoká frekvencia vydávania zbierok). Text sa často stráca v entropii detailu, báseň sa v ňom rozpúšťa, chce sa stať realitou, vytráca sa z nej selekcia, organizácia, je jednotená len subjektom a vycizelovanou poetikou fragmentu a špirálovitej autorefernčnosti opakujúcich sa motívov, symbolov a autoštylizácií. Haugová však bola najvýraznejším fenoménom slovenskej poézie písanej ženami najmenej desať rokov a  jej poézia sa stala trvalou súčasťou pamäte našej poézie. Najnovšie zbierky k nej zrejme patriť budú len ako dokument, no nie sú preto interpretačne nezaujímavé. Najmä že sú až voyeuristicky vzrušujúce – umožňujú nám totiž sledovať, ako poetka pomaly mizne, meniac sa na slovo, báseň, písmo. A v tomto absolútnom rozpore – v strete krajnej autentickosti a krajnej mnohohlasnosti, nepôvodnosti – je čaro, pre ktoré jej texty ešte možno nazvať poéziou.

 (Ivana Hostová v recenzii zbierky Plant room Mily Haugovej)

Rak-04-2013-obalka.indd
Revue aktuálnej kultúry RAK č. 4

Starena sa chveje. Myslí na tie veci: Hneď za rohom prvej ulice, tam, kde stojí malý pneuservis, v ktorom pracuje Žofiin manžel, si všimla, že popri červenej bráne akéhosi dvora kráčala pridlho: samozrejme, znie to tak banálne, kráčala pridlho pri bráne, jej samej to prichodilo smiešne, kráča pridlho pri bráne, spočiatku to ani nevnímala, až po chvíli spozornela, kráča pridlho pri červenej bráne, začala tú bránu sledovať, skúmavo si ju prezerať, pričom ale nespomaľovala. Obrovské plochy červene… zdanlivo nekonečne veľké plechové priestranstvá… mapy hnedej farby tam, kde červený náter opadal… hrdza… na kove pavučiny, také rozsiahle siete, akoby ich bol utkal živočích z tropických krajín. Alebo odinakiaľ. Striaslo ju hrôzou, keď si takého pavúka predstavila: a čo ak teraz tvor s tučným chlpatým telom po pavučine pribehne a skočí na ňu, na slabú ženu?

 (Z Ballovej poviedky Veľká zmena) 

         Ale nedávno bolo aj veselo. Celý víkend sme lovili mačku. Čo sa stalo? © Zlému duchovi, otcovi Don Pacovi, praskli nervy a Protagonistovu osemnásťročnú mačku Chilli odviedol v piatok napoludnie nevedno kam. © Protagonistovi praskli nervy a rozhodol sa zobrať to osobne, ako synovsko-otcovský konflikt – mal recht. © Mne praskli nervy kvôli obidvom, ale aj tak som musela zaujať pozíciu vyjednávača. Tak sme sa vybrali všetci traja na lov. © Vozili sme sa nočnými Dolomitmi po zasnežených cestách necestách, nad priepasťami bez spevnených krajníc a akýchkoľvek zábradlí, a ja som šoférovala, lebo jeden to mal lekármi zakázané a navyše bol rozrušený, druhý mal alkohol v krvi a tiež bol rozrušený – použiteľná som ostala iba ja. Don Paco nás pekne manipuloval, ani na cestu, ani na miesto si nevedel spomenúť, len revír označil zakriveným prstom. ©

(Z (Nara)básní Stanislavy Repar) 

         Pri vnímaní vlastnej maskulinity je pre muža dôležité jeho telo. Mužnosť sa spája s biologickou schopnosťou mať heterosexuálny pohlavný styk a s fyzickou zdatnosťou (veľké, svalnaté telo) prezentovanou napríklad športovými výkonmi. Muži, ktorí dosahujú vďaka tomu pozornosť žien, sú považovaní za mužnejších než tí, ktorí tieto predstavy nenapĺňajú.

(Tamara Janecová v štúdii Maskulinita v tvorbe Máriusa Kopcsaya) 

         Rozhorčilo ma až do sĺz, čo popísal akýsi zelený hlasista T-ku o mojom

r o m á n e  „Koreň a výhonky“. Že to nenie román, že chýbajú deti, že je to také a také a malo by byť onaké. Len stupídny a pritom  n a d u t ý  o p l a n  tak môže písať o veľkom diele muža znalého a uznaného. Aký je to vosel, aký mravne upadlý šuft, čo sa opováži také koniny písať! Je v tom istá intriga švindlerov hlasistických! Pekná vďaka! Mohol by si mi udať meno. Už som chcel toho trottla v novinách zavrátiť, ačkoľvek  j a  n i k d y  s v o j e   v e c i

n e b r á n i m, no to bolo už i pre moju skromnosť priveľa. Odhovoril ma Škultéty, že abych osla a oplana fumigoval.

                                                    (Svetozár Hurban Vajanský v liste svojmu synovi)

Rak-03-2013-obalka.indd
Revue aktuálnej kultúry RAK č. 3

Postavami Kunderovej poviedky Falešný autostop sú dve bezmenné postavy – muž a žena. Začiatok poviedky sa nesie v znamení určenia ich osobnostných profilov, vytvorenia ich identifikačných rámcov, ale i odhalenia toho, čo považujú za svoje charakterové obmedzenia či nedostatky. Postavy tu myslia seba a seba navzájom v horizonte „Ja som ja voči tebe“, ktorý označuje konštantný rámec ich povahových čŕt. Postavy však hru na stopárku a vodiča, ktorú po ceste na dovolenku rozvinú, uvoľňujú hranice tohto sebaurčenia, čím dochádza k relativizácii toho, čo považovali v rámci sebamyslenia za invariantné. Hra je v tomto zmysle charakterotvorná a jej následky sú pre postavy zničujúce.

(…)

O Kunderovej poviedke platí – je to čítanie na celý život… rozrušujúce… udivujúce… kľúčové. 

 (Z komentáru Marcela Forgáča k poviedke Milana Kunderu Falešný autostop)  

         Však nielen tu, ale aj v Opoji sa pekne vyšívalo!  Tiež ľudová výšivka z okolia mi veľmi mnoho dala: na nej som si mohla do chuti vyskúšať všetky tie staré techniky, ktoré nás učili aj v škole v Pešti. Ale bárs fčúl túžim robiť viacej panskú výšivku, takú, o ktorú majú záujem trnavskí obchodníci, čo nesedia stále len v Trnave vo svojich sklepoch, ale si zájdu až sem, do Kerestúru, strašne som zatúžila aj po výšivkách z iných krajov nášho Horného Uhorska. A tak si predstav, čo som nespravila! Začala som Ti vypisovať listy najprv len na niektoré blízke pošty, jako sú napríklad N. Tapolcsán, alebo až hen za Zvolen do Tekova a potom až do Liptó St. Miklóša, a predstav si, že nakoniec až do Girált za Eperjés, ten Prešov, však ich tu nemôžem všetky ani vymenovať, veď by ich bolo moc. Prosila som poštmajstrov, aby mi oproti peniazom, ktoré im ja obratom pošlem, poslali  nejaké vzorníky domácej výšivky a ak môžu, aj niečo z krojov… A niektorí z nich mi aj vyšli v ústrety, len si to predstav! Asi im to nebolo všetko jedno, keď ich o to prosila kerestúrska poštmajsterka. Už ma to stálo fúru peňazí, ale stálo to za to! Teším sa prevelice!

(Z poviedky Milana Zelinku Dva listy) 

Zablúdiť v predlhých, hoci racionálne konštruovaných vetných konštrukciách dovolí občas aj neraz ťažkopádny preklad. Preniesť sa možno azda cez jazykové nečistoty, ako nesluší sa, v srdečnej krajine, špetka vedomia, žobrácka mošna, zámok (miesto „zámka“) či otáznik na konci nepriamej otázky (…si neujasnil, čo vôbec od tohto rozhovoru očakáva?), nie však cez početné preklepy, odstrániteľné automatickou kontrolou pravopisu, hoci, pripusťme, občas zábavné: bez slovenských (= slovesných) predpôn; sa rozšili (= rozišli). Nevedno, na čo sa vzťahuje poznámka pod čiarou (s. 82); aj zvyšky predošlých formulácií (nenahovára si to si len tak) vzbudzujú podozrenie, že text sa nepodrobil záverečnej korektúre. Už vzhľadom na cenu má čitateľ právo na produkt značne profesionálnejší.

Stredná vrstva, meštianstvo (u nás tvrdohlavo stotožňované s  meštiactvom), jeho maďarská odnož dodávala osobitný punc mestám a  mestečkám na slovenskom juhu. Protagonista, ktorý z neho vzišiel, vyznáva jej hodnoty i po tom, ako zanikla, prinajlepšom pretrvala v  nanajvýš modifikovanej podobe. Na rozdiel od otca on sám nikdy nevybočil z radu, aj moc mu venovala iba ak letmú pozornosť, keď sa vrátil z prvého pobytu v kapitalistickej cudzine. Ani vtedy eštebák nemal dôvod zapochybovať o jeho lojalite. Boh či kto Vargu „síce nevybavil mimoriadnymi schopnosťami, ale ani nepotrestal takými charakterovými alebo duševnými nedostatkami, za ktoré by sa musel hanbiť“. Robil, čo sa od neho čakalo – a tak vlastne nemá ani veľmi na čo spomínať.

(Z recenzie Ľudovíta Petraška na slovenský preklad románu Lajosa Grendel Život dlhý takmer štyri týždne)

Časopis RAK si môžete objednať tu

Zdroj: SLOVART

REKLAMAadv.: