Boris Filan-autor foto-K.Schrieberova
Boris Filan (autorka foto: Kristína Schreiberová, zdroj: Vydavateľstvo Slovart)

Vo svojej novej knižke Po vtákoch pokračuje Boris Filan v príbehoch a úvahách, ktoré čitatelia poznajú z kníh Ľubošova finta, Tri opice, Zabíjačka a iné rozkoše.  S veľkou zvedavosťou a chuťou skúma svet okolo seba, rozpráva prekvapujúce príbehy a hľadá siedmu stenu kocky. Mieša jablká s hruškami, zbiera neuveriteľné ľudské osudy a s rozkošou sa pozerá veciam pod sukňu.

Stačí pár názvov a hneď pochopíte:  Zázrak byť ženou; Láska s ôsmimi nohami; Na nezdravie!, Kukuričná pieseň lásky; Dušičky opilcov; Bože, vďaka za lyžičky, vidličky a nože!; Múzeum nelásky; Fotogróf.

Prečítajte si rozhovor.

Čo znamená názov Po vtákoch?

Páči sa mi  slovný obrat – a máme po vtákoch. Je v ňom niečo záverečné, ale aj beťárske.  Keď máme po vtákoch, tak nie sme celkom spokojní, ale užili sme si. Medzi hosťami v programe Pálenica vynikal šťavnatosťou známy slovenský ornitológ Miroslav Saniga. Spomedzi mužov vie toho o slovenských vtákoch najviac. Usilujem sa, aby každá moja kniha mala niečo osobité. Do tejto sme pridali CD s rozhovorom. Volá sa O vtákoch. Ostatné nasleduje až po ňom. Takže Po vtákoch.

Vaše cestovateľské zážitky sú stále z bližších miest. Po Austrálii, Afrike a Ázii nasledovalo Umenie zablúdiť o európskych historických mestách. Nová kniha Po vtákoch obsahuje nezvyčajne veľa postrehov z domu – zo Slovenska. Je to únava cestovateľa, návrat strateného syna, alebo zámer spisovateľa?

Z akéhosi záhadného dôvodu mám v sebe viac cestovnej a pracovnej energie ako pred dvadsiatimi rokmi. Keď sa nedalo cestovať, tak som sa zo všetkých síl usiloval dostať sa na druhý koniec sveta. A teraz, keď môžeme ísť kamkoľvek, zaujíma ma, čo sa odohráva naokolo.

Mal som v pláne sa postupne približovať k domovu. Ale urýchlili to naše vystúpenia s mojím synom Oliverom. Začali sme nenápadne, ale predstavení pribúdalo a Slovensko križujeme už druhý rok. Vystupujeme v divadlách aj domoch kultúry. Na pódiu, kde je okrem nás iba stolík a dve stoličky hodinu a pol zabávame ľudí.

Je v tom niečo vzrušujúce, chute z dávneho tuláckeho muzikantského života. Presuny, rýchlo zhltnuté obedy, hotely a voľné dni až do večerného vystúpenia. Stretávame sa stále s novými ľuďmi, oni prichádzajú za nami, po vystúpení sa dlho rozprávame o ich meste a problémoch.

Z toho akí sú, príjemní, bystrí, zvedaví a vnímaví vo mne vznikajú témy na Pálenice. Nemám obavy hovoriť v rozhlase aj o zložitých a náročných veciach. Na vystúpeniach aj v rozhlase nemusím byť iba humorný. Opakom zábavy nie je vážnosť, ale nuda. To je jediný hriech, ktorého sa nesmiem dopustiť.

Boris Filan - Po vtakoch - obalka
obálka novej knihy (zdroj: Vydavateľstvo Slovart)

Na obálke je informácia, že v knihe je výber z Páleníc. Nájdu čitatelia niečo iné, ako ste rozprávali poslucháčom?

Kniha  je plná písmeniek a to je celkom iný spôsob rozprávania aj vnímania. K fejtónom a poviedkam som pridal aj výber z mojich Denníkov a Nočníkov. To sú moje poznámky, ktoré si robím poctivo od šestnástich rokov a pomáhajú mi písať tak, ako píšem.

Rozhlasová Pálenica je samostatný program pre sobotné predpoludnie. Je ako prechádzka a posedenie  s priateľmi. Máte ju iba v tej chvíli a cez uši. Všetky tie príbehy a zážitky v knihe sú ako atlas a pohľad na krajinu z výšky. Dôležité je nečítať Po vtákoch od začiatku do konca, ale skackať. Otvoriť knihu kdekoľvek a voľne sa v nej pohybovať.

V tej knihe je zabudovaná sloboda. Hodí sa do vane, do dlane aj na záchod. Je urobená tak, ako to mám rád aj u iných autorov. Keď si ju položíte k posteli, možno budete v noci počuť, ako v nej tikajú hodinky. Ale pri jej čítaní beží čas, ktorý sa do života neráta.

Dlho sme s naším grafikom Dodom Dobríkom riešili obálku. Kedysi som miloval asketické vydania, iba jednofarebný obal a titul. Teraz sa hráme a vymýšľame, lebo obálka je súčasť darčeka čitateľom. Mám v tom veľkého spojenca, šéfa Vydavateľstva SLOVART, Juraja Hegera.

Aký je vzťah medzi vydavateľom a takým komplikovaným autorom ako ste vy?

S Jurajovým otcom som bol kolega a kamarát. Dalibor Heger bol výnimočný človek – vzdelaný, sčítaný svetobežník. On pre nás Juraja vychoval. Asi najväčšou výhodou spolupráce s Jurajom Hegerom je jeho dvojdomosť.

Juraj je moderný manažér, ale v duši je to divadelník, milovník krásnych vecí a veľmi slušný človek. Je radosť sa s ním aj škriepiť. Ja dokážem za svoje predstavy bojovať, byť naliehavý a neodbytný. Najsilnejšie, čo mi po jednom mojom útoku Juraj Heger povedal, bolo:

„Myslím, že mi bude dosť dlho trvať, kým sa mi podarí na to zabudnúť.“ Ale aby som dopovedal všetko. Po čase ešte dokázal prísť a uznať, že som mal pravdu.

Boris Filan (autor foto: Oliver Filan, zdroj: Vydavateľstvo Slovart)

Istý absolvent novinárstva robil o Páleniciach diplomovú prácu. Napísal, že ste v rozhlase vytvorili nový žáner, ktorý nazval „filanovky“.  Prepojenie  fejtónu, publicistiky, literatúry a zabávačstva. Vzniklo to plánovane, alebo ste si svoj štýl našli postupne?

Vždy som to tak chcel robiť. Mojimi učiteľmi boli Jan Werich a Miroslav Horníček. Na verejnosti často vystupovali aj americkí spisovatelia, herci, fyzici a filozofi. Prišli pred ľudí a bolo ťažké rozoznať, či tak zábavne a zároveň vecne hovorí právnik, režisér, vedec, alebo zabávač. Páčilo sa mi byť nápoj s bublinkami. To poteší u vína, aj u minerálky.

Rovnako sme sa rozprávali v súkromí s Palim Hammelom, s Kamilom Peterajom, s Miškom Arpášom.  Kým si na nás ostatní zvykli, hovorievali: „Ja stále neviem, či hovoríte vážne, alebo si robíte srandu.“ Tí nás pochopili najlepšie.

Na obálke knihy je moja fotografia. Rád fotím a mám svoj cyklus, ktorý sa volá Kľaknúť si k zanedbateľnému. Náš vnímavý a múdry kamarát Peter Hrozenčík raz povedal: „Ty fotíš rovnako, ako rozprávaš a píšeš.“

V niektorých Páleniciach je veľa zaujímavých, nečakaných informácií. Citujete historické fakty, vysvetľujete pôvod kukurice, detaily o sexuálnom živote chobotníc…

Mám jednu tajnú vášeň. Odjakživa si pestujem rozsiahly archív. Som nenásytný zvedavec. Zaujíma ma všetko zaujímavé.  Chcel by som sa niekoho múdreho a vzdelaného spýtať, aká je pravda o rituáloch v tajných spoločnostiach, o kameni mudrcov. O čom je uctievanie Satana, vúdú, sibírske šamanské praktiky. Prečo ľudia na celom svete stavajú chrámy, uctievajú bohov, prinášajú obete. Majú písma, čítajú ich a vykladajú.

Chcel by som vedieť, prečo to všetko existuje a nefunguje. A prečo to napriek tomu pokračuje. Nerobím si archív pre seba. Milujem, keď sa o tie informácie môžem podeliť s vnímavými ľuďmi. Preto je Pálenica plná takýchto hrozienok. Baví ma to. Pálenica je spoločná rozkoš.

Dostávajú sa k vám reakcie poslucháčov? Reagujete na ne?

Je senzačné, ako ľudia reagujú. Píšu mi esemesky, maily. Keď som rozprával o smrti Maximiliána Habsburského v Mexiku, tak mi písali známi aj neznámi, že sa im stalo niečo mimoriadne. Pri počúvaní rozhlasu mali slzy v očiach. V Košiciach idem po Hlavnej ulici a dvadsať ľudí ma pristaví a niečo pekné mi povedia, alebo sa niečo spýtajú. Sú soboty, keď Pálenicu počúva 800 000 ľudí. To je milión šesťstotisíc uši. Veľká zodpovednosť, veľká príležitosť.

Zhovárala sa

Saša Petrášová

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu