Vo svojej novej knižke Po vtákoch pokračuje Boris Filan v príbehoch a úvahách, ktoré čitatelia poznajú z kníh Ľubošova finta, Tri opice, Zabíjačka a iné rozkoše. S veľkou zvedavosťou a chuťou skúma svet okolo seba, rozpráva prekvapujúce príbehy a hľadá siedmu stenu kocky. Mieša jablká s hruškami, zbiera neuveriteľné ľudské osudy a s rozkošou sa pozerá veciam pod sukňu.
Stačí pár názvov a hneď pochopíte: Zázrak byť ženou; Láska s ôsmimi nohami; Na nezdravie!, Kukuričná pieseň lásky; Dušičky opilcov; Bože, vďaka za lyžičky, vidličky a nože!; Múzeum nelásky; Fotogróf.
Prečítajte si rozhovor.
Čo znamená názov Po vtákoch?
Páči sa mi slovný obrat – a máme po vtákoch. Je v ňom niečo záverečné, ale aj beťárske. Keď máme po vtákoch, tak nie sme celkom spokojní, ale užili sme si. Medzi hosťami v programe Pálenica vynikal šťavnatosťou známy slovenský ornitológ Miroslav Saniga. Spomedzi mužov vie toho o slovenských vtákoch najviac. Usilujem sa, aby každá moja kniha mala niečo osobité. Do tejto sme pridali CD s rozhovorom. Volá sa O vtákoch. Ostatné nasleduje až po ňom. Takže Po vtákoch.
Vaše cestovateľské zážitky sú stále z bližších miest. Po Austrálii, Afrike a Ázii nasledovalo Umenie zablúdiť o európskych historických mestách. Nová kniha Po vtákoch obsahuje nezvyčajne veľa postrehov z domu – zo Slovenska. Je to únava cestovateľa, návrat strateného syna, alebo zámer spisovateľa?
Z akéhosi záhadného dôvodu mám v sebe viac cestovnej a pracovnej energie ako pred dvadsiatimi rokmi. Keď sa nedalo cestovať, tak som sa zo všetkých síl usiloval dostať sa na druhý koniec sveta. A teraz, keď môžeme ísť kamkoľvek, zaujíma ma, čo sa odohráva naokolo.
Mal som v pláne sa postupne približovať k domovu. Ale urýchlili to naše vystúpenia s mojím synom Oliverom. Začali sme nenápadne, ale predstavení pribúdalo a Slovensko križujeme už druhý rok. Vystupujeme v divadlách aj domoch kultúry. Na pódiu, kde je okrem nás iba stolík a dve stoličky hodinu a pol zabávame ľudí.
Je v tom niečo vzrušujúce, chute z dávneho tuláckeho muzikantského života. Presuny, rýchlo zhltnuté obedy, hotely a voľné dni až do večerného vystúpenia. Stretávame sa stále s novými ľuďmi, oni prichádzajú za nami, po vystúpení sa dlho rozprávame o ich meste a problémoch.
Z toho akí sú, príjemní, bystrí, zvedaví a vnímaví vo mne vznikajú témy na Pálenice. Nemám obavy hovoriť v rozhlase aj o zložitých a náročných veciach. Na vystúpeniach aj v rozhlase nemusím byť iba humorný. Opakom zábavy nie je vážnosť, ale nuda. To je jediný hriech, ktorého sa nesmiem dopustiť.
Na obálke je informácia, že v knihe je výber z Páleníc. Nájdu čitatelia niečo iné, ako ste rozprávali poslucháčom?
Kniha je plná písmeniek a to je celkom iný spôsob rozprávania aj vnímania. K fejtónom a poviedkam som pridal aj výber z mojich Denníkov a Nočníkov. To sú moje poznámky, ktoré si robím poctivo od šestnástich rokov a pomáhajú mi písať tak, ako píšem.
Rozhlasová Pálenica je samostatný program pre sobotné predpoludnie. Je ako prechádzka a posedenie s priateľmi. Máte ju iba v tej chvíli a cez uši. Všetky tie príbehy a zážitky v knihe sú ako atlas a pohľad na krajinu z výšky. Dôležité je nečítať Po vtákoch od začiatku do konca, ale skackať. Otvoriť knihu kdekoľvek a voľne sa v nej pohybovať.
V tej knihe je zabudovaná sloboda. Hodí sa do vane, do dlane aj na záchod. Je urobená tak, ako to mám rád aj u iných autorov. Keď si ju položíte k posteli, možno budete v noci počuť, ako v nej tikajú hodinky. Ale pri jej čítaní beží čas, ktorý sa do života neráta.
Dlho sme s naším grafikom Dodom Dobríkom riešili obálku. Kedysi som miloval asketické vydania, iba jednofarebný obal a titul. Teraz sa hráme a vymýšľame, lebo obálka je súčasť darčeka čitateľom. Mám v tom veľkého spojenca, šéfa Vydavateľstva SLOVART, Juraja Hegera.
Aký je vzťah medzi vydavateľom a takým komplikovaným autorom ako ste vy?
S Jurajovým otcom som bol kolega a kamarát. Dalibor Heger bol výnimočný človek – vzdelaný, sčítaný svetobežník. On pre nás Juraja vychoval. Asi najväčšou výhodou spolupráce s Jurajom Hegerom je jeho dvojdomosť.
Juraj je moderný manažér, ale v duši je to divadelník, milovník krásnych vecí a veľmi slušný človek. Je radosť sa s ním aj škriepiť. Ja dokážem za svoje predstavy bojovať, byť naliehavý a neodbytný. Najsilnejšie, čo mi po jednom mojom útoku Juraj Heger povedal, bolo:
„Myslím, že mi bude dosť dlho trvať, kým sa mi podarí na to zabudnúť.“ Ale aby som dopovedal všetko. Po čase ešte dokázal prísť a uznať, že som mal pravdu.
Istý absolvent novinárstva robil o Páleniciach diplomovú prácu. Napísal, že ste v rozhlase vytvorili nový žáner, ktorý nazval „filanovky“. Prepojenie fejtónu, publicistiky, literatúry a zabávačstva. Vzniklo to plánovane, alebo ste si svoj štýl našli postupne?
Vždy som to tak chcel robiť. Mojimi učiteľmi boli Jan Werich a Miroslav Horníček. Na verejnosti často vystupovali aj americkí spisovatelia, herci, fyzici a filozofi. Prišli pred ľudí a bolo ťažké rozoznať, či tak zábavne a zároveň vecne hovorí právnik, režisér, vedec, alebo zabávač. Páčilo sa mi byť nápoj s bublinkami. To poteší u vína, aj u minerálky.
Rovnako sme sa rozprávali v súkromí s Palim Hammelom, s Kamilom Peterajom, s Miškom Arpášom. Kým si na nás ostatní zvykli, hovorievali: „Ja stále neviem, či hovoríte vážne, alebo si robíte srandu.“ Tí nás pochopili najlepšie.
Na obálke knihy je moja fotografia. Rád fotím a mám svoj cyklus, ktorý sa volá Kľaknúť si k zanedbateľnému. Náš vnímavý a múdry kamarát Peter Hrozenčík raz povedal: „Ty fotíš rovnako, ako rozprávaš a píšeš.“
V niektorých Páleniciach je veľa zaujímavých, nečakaných informácií. Citujete historické fakty, vysvetľujete pôvod kukurice, detaily o sexuálnom živote chobotníc…
Mám jednu tajnú vášeň. Odjakživa si pestujem rozsiahly archív. Som nenásytný zvedavec. Zaujíma ma všetko zaujímavé. Chcel by som sa niekoho múdreho a vzdelaného spýtať, aká je pravda o rituáloch v tajných spoločnostiach, o kameni mudrcov. O čom je uctievanie Satana, vúdú, sibírske šamanské praktiky. Prečo ľudia na celom svete stavajú chrámy, uctievajú bohov, prinášajú obete. Majú písma, čítajú ich a vykladajú.
Chcel by som vedieť, prečo to všetko existuje a nefunguje. A prečo to napriek tomu pokračuje. Nerobím si archív pre seba. Milujem, keď sa o tie informácie môžem podeliť s vnímavými ľuďmi. Preto je Pálenica plná takýchto hrozienok. Baví ma to. Pálenica je spoločná rozkoš.
Dostávajú sa k vám reakcie poslucháčov? Reagujete na ne?
Je senzačné, ako ľudia reagujú. Píšu mi esemesky, maily. Keď som rozprával o smrti Maximiliána Habsburského v Mexiku, tak mi písali známi aj neznámi, že sa im stalo niečo mimoriadne. Pri počúvaní rozhlasu mali slzy v očiach. V Košiciach idem po Hlavnej ulici a dvadsať ľudí ma pristaví a niečo pekné mi povedia, alebo sa niečo spýtajú. Sú soboty, keď Pálenicu počúva 800 000 ľudí. To je milión šesťstotisíc uši. Veľká zodpovednosť, veľká príležitosť.
Zhovárala sa
Saša Petrášová
