Boris Filan, spisovateľ, tulák, rozprávač, emeritný textár. Vo Vydavateľstve SLOVART mu vychádza kniha Umenie zablúdiť. Tvrdí, že nevie, či je to dvadsiata deviata alebo až tridsiata kniha, ktorú vydáva.

Dvadsať deväť alebo tridsať, to je dosť. Prečo vznikla kniha Umenie zablúdiť?

Robím knihy z rovnakých dôvodov ako Pálenice. Pre radosť z rozprávania. Pre dôvod na údiv. Nepíšem, pretože cestujem. Už viac cestujem, aby som mohol byť prekvapený, natešený, nadšený a písať o tom. Najlepšie sú nečakané stretnutia s krásnom, ktorého sa nechcem zmocniť. Mierim do miest, ktoré vyzerajú byť známe, opozerané. Ale za trošku záujmu sú ochotné nechať sa rozlúsknuť.  Ako v Popoluške sa stane z tekvice kočiar. Prázdna budova v Benátkach sa ukáže byť colnica. Miesto, kde sa rodilo benátske bohatstvo z lodí a obchodu. Pri pohľade z diaľky má na streche akúsi sochu. A zblízka sú to dvaja Atlasi, ktorí nesú na chrbtoch zlatú Zemeguľu. Na nej stojí bronzová nahá usmiata Šťastena. Má v rukách kormidlo a vrtí sa podľa toho, odkiaľ fúka vietor. Väčšinou ju pri návšteve vidíte iba z diaľky ako obrys na oblohe. Mám radosť byť čitateľovým ďalekohľadom aj zväčšovacím sklom. Sám pri tom, veľa získavam a spoznávam. Napríklad radosť z drobností. Po rokoch som vymenil opotrebovanú taštičku za plátenný námornícky vak. Je pruhovaný, modrobiely. Dal som mu meno Pruholín Vakovič.

Prvá prozaická knižka (Paternoster) vám vyšla, keď ste už mali štyridsať rokov. Prečo tak neskoro?

Písal som dávno predtým. Ale pred rokom 1989 mi nič neprijali do vydavateľstiev. Dodatočne som tomu rád. Dlho mi trvalo, kým som sa zbavil stresu, ktorý som nadobudol v škole. Vyštudoval som scenáristku. Učili nás ľudia, ktorí nikdy nič nenapísali. Ich meradlom bolo iba to naj naj, naj v svetovej literatúre. Hemingway, Kafka, Camus. Veľa poslucháčom našej školy ublížili. Vytvorili im komplex nedostatočnosti. Občas niekomu radím, ako písať. Prvá vec, ktorú im hovorím, je, aby sa neusilovali PÍSAŤ. Druhá, aby rozprávali o tom, čo dobre poznajú. Vymyslené sa musí vyrábať, pravda sa píše sama. Prosím ich, aby písali svaly, nie tuk. Na písanie bolo kedysi treba iba papier, pero a zadok. Teraz stačí počítač a trpezlivosť. Všetko, čo ma naučili o písaní v škole, som odložil bokom. Veľa premýšľam o tom, čo píšem. Hľadám spôsob, štýl, rozsah. Moja odmena je, keď môžem celú knihu naplánovať a ostatných nútiť a prosiť, aby ju spravili tak, ako som si to vysníval. Keď sa mi darí rozprávať, ľudia začnú vidieť ušami. A keď sa mi darí písať, počujú ma očami. Každý má písať tak, ako to cíti, vidí a chce. Byť spisovateľ je náročné osamelé povolanie. Ale dobrá práca je láska, ktorá nebolí.

Najznámejší ste sa stali ako textár pre Pavla Hammela a skupinu Elán. V rozhovoroch tvrdíte, že už pesničkové texty nepíšete.

Rád spomínam na všetko, čo sme s Hammelom a s Elánom spravili. Ľudia mi často o tých pesničkách hovoria pekné veci. Ale skončilo sa to, keď sa to skončiť malo. Hrozilo mi, že zostanem textár do konca života. Raz sa ma Jožo Ráž pýtal, prečo už iba píšem knižky. Povedal som mu: „Lebo tam spievam ja.“ Už ako textár nežijem a nemyslím.

Poznáte príbeh o obrovi,
ktorý sa stratil
a nikto ho nehľadal?
Premenil sa na balvan,
jedol spomienky
a plakal kamienky.

Slovart-Boris Filan-autorka fotografie Kristína Schreiberová
BORIS FILAN (autorka fotografie Kristína Schreiberová, zdroj: Slovart)

Prečo názov Umenie zablúdiť?

Výber cestovných cieľov je kombinácia náhody, spomienok a srdca. Do Istanbulu ma poslal tetin vankúš, do Sarajeva Palo Demeš, do Florencie netrpezlivosť srdca a strach, že ju neuvidím, a do Krakova Panenka Mária. Už dávno som si prestal myslieť, že neexistuje mystika, hra, osud, mentálne pasce a energetickí upíri. To všetko existuje – iba nie je isté, či v skutočnosti, alebo v našej hlave. Každá cesta je poskladaná z tisícov možností. Keby som sa nemusel vrátiť po tašku s počítačom do Sarajeva, boli by ma chytili v Chorvátsku policajti za rýchlosť? Existuje budúcnosť a my ju iba odhaľujeme? Sme jej tvorcovia alebo spolutvorcovia? Otvorenie týchto možností robí z každej cesty vzrušujúcu hru s neznámym zakončením.

Ako si vyberáte cestu?

Viem približne, kam chcem ísť a na ako dlho. Ostatné sledujem s otvorenými ústami ako napínavý príbeh, v ktorom sám účinkujem. Nevyhľadávam omyly, ale ani sa im nebránim. Som rád, keď je ulica, ktorou som chcel ísť, rozkopaná, vďaka tomu zablúdim a vzápätí natrafím na Danteho dom a okienko, v ktorom predávajú skvelé toskánske držky v žemli. My v skutočnosti nikdy nezablúdime. To si iba myslíme. Máme orientačný zmysel v génoch. Vajíčko v žene meria menej ako desatinu milimetra. A spermia je ešte o veľa menšia. A väčšina z toho je bičík dlhý 4 stotiny milimetra. Hlavička spermie s uloženou genetickou informáciou meria iba 5 krát 3 tri tisíciny milimetra. Fakt, že sa stretnú, je neuveriteľný. Ako keby sa chlapec zo Žiliny dohovoril, že sa stretne s dievčaťom z Komárna v Bratislave, ale bez toho, aby sa dohovorili na konkrétnom mieste. A obaja sa tam šťastne stretnú.

Súčasťou každého vášho rozprávania z ciest sú farbisté opisy trhov a šťavnaté rozprávanie, čo ste jedli a kde…

To sú hrozienka z koláča. Ale na ceste sa mi zbystria zmysly a viem prijať aj drobné potešenia. Obyčajnú kolu pijem na pláži tak, že vnímam jej vôňu, každú bublinku, aj blesknutie slnka v oku, keď pri pití celkom zakloním hlavu. Jem, čo by som doma ani neochutnal. Kupujem si sendviče na benzínových pumpách. V umelohmotnej pasci pridusené dva krát dva trojuholníčky niečoho bieleho, čo chutí ako mokrý papundekel a medzi tým slizká šunka a lepkavý plátok syra. Tie sendviče sú ako hľuzovky, nikto netuší, prečo tak všetkým chutia. Kupujem si ich iba oslabený dlhým šoférovaním. Majú silnú konkurenciu v polonedopečených pekanových koláčikoch s kávou. Nikdy si nedám aj sendviče, aj koláčiky. Toľko hnusnej slasti by som neuniesol.

V Umení zablúdiť opisujete, ako ste si prvý deň v Istanbule rozbili fotoaparát. Bol to dôvod pre zúfalstvo alebo zaujímavý zážitok o akom sa potom dobre píše?

Bolo to niečo neuveriteľné, keď pár sekúnd nechcete veriť svojim očiam a túžite, aby to bol zlý sen, z ktorého sa dá zobudiť. Niečo, ako keď som v Chorvátsku oslepený slnkom zrazil koňa. Ale, samozrejme, vzadu v hlave sedí autorský čertík, ktorý tomu tlieska. Všetky také nehody sú iba nepríjemnosti, kým nejde o zdravie. Cestou do Kambodže som sa zastavil v Thajsku. Pri moste cez rieku Kwai som sa pošmykol na mokrom kameni a vyvrtol som si koleno. Tak veľmi, že som sa po troch dňoch musel vrátiť domov. Potom nie je o čom písať.

Robíte si po skončení cesty hitparádu zážitkov?

Vlastne… aj áno. Istotne sú medzi „top“  prekvapenia a nečakané veci. Ako Vojenské múzeum v Istanbule. To nie je pamätník obetiam, aké staviame my. Vojenské múzeum v Istanbule je šperkovnica naplnená drahokamami, ktoré prispeli k triumfálnemu ťaženiu Osmanskej ríše až po Viedeň. Tu sa nevystavujú zájdené pušky a deravé uniformy pešiakov. Istanbulské vojenské múzeum je slávnostná prehliadka nádherných zbraní, a ako to už u víťazov býva, aj nádherných zástav a trblietajúcich sa vyznamenaní. Na priečelí múzea by mohlo byť napísané: Boli sme pyšní, panovační a krutí. A sme na to hrdí.

Do Krakova vás naozaj zaviedla drevená soška Panenky Márie?

Príbeh s Panenkou Máriou ja na román. Ona ma do Krakova nasmerovala a ja som rád súhlasil. Krakov je moja dávna láska. Chcel som sa vrátiť, ale nemal som dostatočnú motiváciu. Na Krakove je senzačné, že našinec sa tam cíti vzrušujúco a bezpečne. Sľúbil som si, že sa tam čo najskôr vrátim, ale obávam sa, že ma bude musieť Panenka Mária znova posotiť.

A čo príbeh so Sarajevskou hagadou?

To bola neuveriteľná zhoda náhod. V kníhkupectve som celkom podvedome vytiahol skvelú knihu o Sarajevskej hagade a popoludní som stretol Paľa Demeša, ktorý ma nakontaktoval na nášho veľvyslanca. O pár dní som sedel v centre Sarajeva a držal som repliku hagady  v ruke.

Opisujete, ako sa manželka hnevá, keď nemiestne žartujete s domorodcami…

Veľkého zlého moslima som pichol prstom do brucha, aby ma fanatici nezbili. Smiech je dobrý katalyzátor nálady. Všade na svete môžete robiť to, čo práve cítite, ak si dokážete tých ľudí vážiť a vyslať im o tom správu. Ak uveria, že nie ste povýšený, predpojatý, zmätený, tak sa radi uvoľnia a pridajú. Balkánci a Orientálci sú veselí ľudia. Nesmiete sa smiať z nich, iba s nimi.

Slovart-Boris Filan-Umenie zabludit-obalkaOpisujete Florenciu s takým nadšením a obdivom, že človek má chuť sa tam hneď vydať.

Florencia je senzačná správa o ľuďoch. O tom, že sa dá žiť, stavať a robiť politiku s nadšením, s potrebou krásy a zázrakov. Nie iba Florencia, ale mnoho miest v Taliansku sú ako iná planéta. Ale platí to aj o minulosti Krakova a Istanbulu. Bol som ohromený ich nárokmi na architektúru, verejné priestranstvá, na silu všetkých detailov. Obal knižky Umenie zablúdiť je pocta tým dávnym pôžitkárom. Juraj Heger ma pochopil a podporil. Ostatných som prosil, hrozil, prehováral. S dvoma výtvarníkmi sme sa rozišli.

Nakoniec prišiel môj kamarát Dodo Dobrík a zhmotnil môj sen. Asi prvý raz v živote vyzerá kniha tak, ako som naozaj chcel.

Prekonala knihu Vodka, duša, kaviár?

Je iná. Chcel som dopriať čitateľom pôžitok z plynulého čítania. Nová kniha je rozdelená na strom príbehov a fotografické hniezda.  O Rusku sa tak rozprávať nedalo. Tam sa robia dobré veci zle a zlé veci dobre. Kniha musela mať veľa ilustračných fotografií a dokumentov, lebo niektoré veci sú smerom na východ neuveriteľné. Umenie zablúdiť sú pohľadnice z použiteľnej minulosti.

Aj z Umenia zablúdiť je cítiť veľkú radosť z rozprávania. Kedy ste zistili, že ste výrečný?“

Ja som bol plaché introvertné dieťa a uzavretý, nevýbojný chlapec. Keď som mal trinásť rokov, zobral ma otec na splavovanie Hrona. Oni boli traja kamaráti, štyridsiatnici. A Hron splavovali mladí poslucháči filozofickej fakulty. Desať chlapcov a dvadsať dievčat. Otec ma zobral z núdze, aby sme nemuseli ísť sami na dovolenku. Tí traja kamaráti sa vrhli na filozofky ako vlci medzi ovečky. Asi po troch dňoch už boli kontakty nadviazané. Bol veľký táborák s krstom a pitkou. A mňa uložili spať do stanu. Nie do nášho, ten si otec nechával ako rezervu. Do veľkého zásobovacieho. Počul som spev, roztopašné výkriky, dupoty. Nemohol som zaspať, až ma oslovila vôňa červeného vína vyparujúca sa cez zátku desaťlitrového demižóna. Po krátkom váhaní som zátku vykýval a prvý raz v živote som  sa plnými dúškami napil. Raz, dvakrát, trikrát. Bola tam aj slanina, z tej som si odkrajoval. Vypil som najmenej liter vína a stala sa so mnou zázračná premena. V tom stane sa z plachej kukly vyliahol výrečný motýľ. Rozviazal som vchod od stanu, našiel som si krásnu Sašku, do ktorej som bol platonicky zamilovaný a všetko, čo som mal pridusené v srdci, na duši a v hrdle, som jej povedal v takej kytici slov, že som sa prerozprával až k bozku a objatiu. Na druhý deň som sa vrátil do ilegality, do úlohy nemého plachoňa. Ale ja som už vedel, kto som a čo dokážem.

Kedy je lepšie mlčať?

Keď je žena nahá, dotyky rúk nahradia celé vety.

V novej knihe sú všetky fotografie vaše. V reportáži z Egypta ste povedali, že všetky vaše vydarené fotografie boli rovnaké ako na pohľadniciach. Iba nevydarené boli lepšie ako tie, čo mali všetci ostatní. V Umení zablúdiť sú tie vydarené, alebo nevydarené?

Hlavne sú tam niektoré aj z mobilu. Keď som si rozbil fotoaparát, zistil som, že očami fotím ďalej. Mne fotografie sami skáču do hlavy. Samého ma niekedy prekvapí, že vo mne beží vyhľadávač záberov. Jeho upozornenia niekedy neskoro zaznamenám a musím sa kus cesty vracať. Tak vznikla fotografia Buddhu so zahalenou tvárou na Srí Lanke. A mnoho iných.

Slovart-Boris Filan-Umenie zabludit-StupavaTeraz som išiel v Stupave po vedľajšej ceste a zrazu fotohliadka hlásila, že som minul stĺp elektrického vedenia, ktorý je niečím zaujímavý. Už viem, že nerobieva zbytočný poplach. Vrátil som sa – a nič. Verejné osvetlenie na vysokom drevenom stĺpe. Musel som cúvnuť ešte päťdesiat metrov a uvidel som moderný kríž, z ktorého na obidve strany viedli elektrické drôty. Samé silné metafory. Elektrický Ježiš, spojenie do neba, božie: „Buď svetlo!“ Potom sa ešte ukázalo, že ten objekt je zaujímavý z jednej aj z druhej strany. Z jednej strany dominoval záhoráckej krajinke s kostolíkom. Z druhej stál pred biblickou oblohou. Moja manželka sa mi smeje, že vidím, čo iní nevidia. Ale nevidím to, čo vidia všetci. Napríklad ako jej pristanú nové šaty. Čo som ja módny fotograf?

So synom Oliverom ste mali úspešnú výstavu fotografií. Pripravujete ďalšiu?

Tá výstava krásne rozkvitla. Postupne sme s ňou prešli celé Slovensko. Nakoniec sa presunula do Moskvy. To bol pre mňa aj pre Olivera veľký zážitok. Tam ešte vedia robiť slávnosti. Výstava je už doma, od troch miest máme pozvánky pokračovať vo fotopúti. K tej výstave vznikli naše vystúpenia. S Oliverom ľuďom rozprávame príbehy. Už bez výstavy, ako talkshow. Najprv to bol iba pokus, doteraz sme ich mali až nečakane veľa. Veľmi príjemných. S Oliverovou priateľkou sme malý cestovný tím. Spoznávame spolu Slovensko a vytešujeme sa. Tak sa nám zapáčilo kočovať, že sme si vymysleli nový projekt. Ako išlo oko na vandrovku. Predstavenie spojené s fotografiami a príbehmi okolo nich. Oliver nie je iba lepší fotograf ako ja. Už je aj zábavnejší rozprávač. Máme zvláštny, nie každodenný pocit. Veľmi sa na to túlanie po Slovensku tešíme.

Ďakujeme za rozhovor.

[message_box title=“Boris Filan (1949)“ color=“red“]
Basketbalista, textár, cestovateľ, scenárista, moderátor, spisovateľ. Cestoval po svete a svoje zážitky opísal v šiestich knihách série Tam Tam. Je držiteľom prestížnej ceny E. E. Kischa za publicistiku. V televízii mal svoju talkshow Gala-Gala, v rozhlase pätnásty rok vysiela rozhlasovú Pálenicu, program pre tých, ktorým to páli. Vydal tri zbierky poézie a svojich pesničkových textov (Túlavý psík, 69 textov a Kamalásky). Vo Vydavateľstve SLOVART mu vyšla čitateľsky úspešná próza Wewerka, román Klimtov bozk, ktorý získal cenu Kniha roka 2010, poviedkové knižky Bratislavské krutosti, PrešpoRock a Raba Suli, kniha duchovných dialógov Rozhovor Majstra s hlúpym žiakom a Zabíjačka a iné rozkoše. Svoje zážitky z ciest po Rusku opísal v knihe Vodka, duša, kaviár. V roku 2011 získal cenu Krištáľové krídlo za literatúru. [/message_box]

Prečítajte si > Boris Filan: Srdce vie všetko o veciach, o ktorých rozum nemá ani tušenia

Zdroj: SLOVART, autorka fotografie  Kristína Schrieberová

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu