Ladislav Fančovič (1980) je mladý univerzálny umelec, ktorého repertoár je priam nedozierny. Od klasiky až po súčasné slovenské diela vážnej hudby, sa s láskou venuje jazzu. Starú tradičnú jazzovú muziku dokonca interpretuje s takou štýlovou čistotou, že máte pocit, že ste sa ocitli v 20-tych a 30-tych rokoch minulého storočia. Nedalo nám teda vyspovedať ho.

Pán Fančovič, po skončení štúdia hudby na konzervatóriu v Bratislave s titulom „Najlepší absolvent roka“, ste sa museli rozhodnúť, čo ďalej. Interpret v tomto fachu to má veľmi ťažké aj s takým honosným titulom, nakoľko konkurencia je obrovská. Kam teda smerovali ďalej Vaše cesty?

Tak ako väčšina mojich úspešných kolegov, aj mňa lákali zahraničné školy a ešte počas posledného ročníka konzervatória som zároveň študoval na AMU v Prahe u prof. Mariana Lapšanského, čo mi veľmi rozšírilo môj klavírny, ale aj všeobecný hudobný obzor. Neskôr sa situácia vyvinula tak, že som zakotvil opäť v Bratislave, pretože neustále cestovanie vzhľadom k množstvu aktivít prestalo byť únosné a tak som vysokoškolské vzdelanie zavŕšil doktorandským štúdiom, opäť v triede prof. Lapšanského. Ale chcel by som podotknúť, že titul „Najlepší absolvent roka“ vyznie síce honosne, ale aj ten najváženejší titul si musí vždy každý hudobník obhájiť znova a znova na každom ďalšom koncerte. Pretože pravdivé je len to, čo na pódiu zo seba viete dať, tu tituly nemajú žiadnu váhu.

Po skončení vysokoškolského a doktorandského štúdia nebolo výnimkou, že ste sa viackrát stali finalistom a laureátom domácich a medzinárodných klavírnych súťaží. Ktoré boli tie najvýnimočnejšie a kde ste dosiahli najväčší úspech, na ktorý ste naozaj hrdý?

Z tohto obdobia mám asi najkrajšie zážitky z medzinárodnej klavírnej súťaže F. Liszta v Budapešti. Veľmi inšpirujúce bolo aj finále súťaže Talent roka so Symfonickým orchestrom českého rozhlasu, ktorej som sa zúčastnil až dvakrát a zahral som si v pražskom Rudolfíne klavírne koncerty F. Liszta a P. I. Čajkovského, čo bolo vždy mojim veľkým snom. Ako študent konzervatória som so školským orchestrom vystupoval takmer každý rok, ale zahrať si s profesionálnym telesom bol pre mňa zážitok, ktorý sa ťažko opisuje slovami.

Ladislav Fanzowitz-Fats Jazz Band-foto 1
Fats Jazz Band

Zúčastnili ste sa ako klavírny umelec aj rôznych medzinárodných festivalov, nevynímajúc aj exotickú Malajziu. Na Váš mladý vek máte za sebou pozoruhodnú kariéru. Ako to všetko stíhate? A ktorý z festivalov by ste označili za najväčší zážitok?

Časom sa všetky tieto zážitky a cesty nejako navzájom zlievajú a prelínajú, ale v poslednom čase mi utkvel ako jeden z najväčších zážitkov môj posledný recitál v rámci minuloročných Bratislavských hudobných slávností, kde som hral myslím jeden z mojich doteraz najnáročnejších programov – bola to kombinácia mojich obľúbených autorov – Erno Dohnányiho a Leopolda Godowského. V poslednom čase sa moje aktivity v rámci tzv. klasickej hudby totiž vyprofilovali práve na objavovanie zabudnutých diel a autorov, pretože veľa z nich si to skutočne zaslúži. Ale samozrejme, mám krásne zážitky z koncertov a festivalov v zahraničí, najmä z exotických krajín. Je veľmi zaujímavé sledovať ako ľudia rôznych krajín vnímajú tú istú hudbu, vždy sa mi potvrdí, že je to skutočne univerzálny jazyk.

Od klasicizmu – Haydn, Mozart, Beethoven, máte v repertoári aj romantickú klavírnu literatúru – Mendelssohna-Bartholdyho, Chopina, Brahmsa, Liszta a ďalších skladateľov. Orientujete sa však aj na skladateľov 20. storočia, či už ruskú školu alebo napríklad aj Bartóka, pričom interpreti sa spravidla upnú na jeden štýl a ostávajú mu verní. Ako dokážete zvládnuť taký rozptyl a uchovať štýlovú čistotu natoľko rozličných historických období?

Keď sa na svoj repertoár pozerám z odstupom času, môžem povedať, že v každom období som bol zameraný na určité obdobie, resp. konkrétneho autora, a snažil som sa obsiahnuť jeho hudbu v čo najkomplexnejšej forme, tak do kvantity ako do kvality. Počas štúdií na Konzervatóriu to bol najmä Mozart, Beethoven, Liszt, Chopin, Čajkovskij, neskôr Brahms, Rachmaninov, Ravel. Postupne som „prešiel“ na autorov 20. storočia až k súčasnej hudbe. Dalo by sa povedať, že posledné roky som „zakotvil“ pri „zabudnutých“ autoroch a komornej hudbe, ktorej sa venujem s veľkou vášňou. Podľa mňa práve tá je zdrojom najväčšej inšpirácie, najmä ak stretnete tých správnych ľudí, na čo som mal obrovské šťastie. Celý tento proces a umelecký vývoj je zároveň zdokumentovaný v súčasnej dobe vyše desiatkou CD nosičov.

Akoby toho nebolo málo, Váš záber siaha aj k súčasným dielam slovenských skladateľov, ako sú napríklad Roman Berger, Ilja Zeljenka, Jevgenij Iršai, Ľubica Čekovská či Vladislav Šarišský. Vieme dobre, že súčasná hudba – to nie sú práve ľúbivé romantické diela, naopak. Sú náročné na počúvanie z tonálnej aj formálnej stránky. Prečo ste si vybrali diela práve týchto skladateľov a myslíte, že slovenskí poslucháči sú pripravení a dostatočne vzdelaní na to, aby ich prijali?

V roku 2010 som vydal CD z názvom „Slovenské klavírne sonáty“, v tomto období som sa slovenskej súčasnej klavírnej tvorbe venoval najviac a vyvrcholilo to práve touto nahrávkou. Ako som už spomínal, hudba je univerzálnou rečou, nepotrebujete byť hudobne profesionálne vzdelaný na to, aby ste si ju vychutnali. To platí aj pri hudbe súčasnej, aj tá si vie nájsť cestu k poslucháčom, aj keď možno neosloví vždy „na prvú“ ako napríklad Brahms alebo Čajkovskij.

Popri tomuto všetkému sa však naplno venujete aj jazzovej hudbe, konkrétne, vaša pasia pre starý jazz je neprehliadnuteľná. Vaša prvá skúsenosť bola v orchestri Bratislava Hot Serenaders. Ako ste sa k nej dostali a ako ju s odstupom času hodnotíte?

V tejto oblasti som prešiel naozaj priam zázračnou premenou. Ako študent bola jazzová hudba pre mňa niečím podradným, jediné čo som uznával bola „klasika“ a všetko ostatné pre mňa bolo druhoradé a nezaujímavé. Okolo roku 2005 som zhodou viacerých okolností prišiel do styku so starým jazzom najmä prostredníctvom klavírnych nahrávok z 20-tych a 30-tych rokov minulého storočia majstrov štýlu tzv. stride piana, ktorý vzišiel z ragtimu, ktorý asi najviac zviditeľnil Scott Joplin. Do toho prišlo zoznámenie sa s Bratislava Hot Serenaders, ktorí hrali a hrajú práve hudbu tohto obdobia a v určitom momente som tomuto štýlu bezhlavo prepadol. Tento stav sa odvtedy stále stupňuje, čo vyvrcholilo v roku 2011 založením môjho swingbandu Fats Jazz Band, ktorého repertoár je postavený práve na repertoári tých najväčších jazzových klaviristov éry 30-tych rokov minulého storočia.

Ladislav Fanzowitz-Fats Jazz Band-foto 3
Fats Jazz Band

Ako virtuózny umelec s feelingom pre jazz ste nepochybne nemali problém s interpretáciou jazzového repertoáru. Vy ste však prácne prepísali zo starých, originálnych nahrávok do partitúr orchestrálne aranžmány. Koľko Vám to celé trvalo a na akých jazzmenov ste sa sústredili? A ešte samozrejme: otázka na telo: máte absolútny sluch?

Najťažším momentov bolo zvládnutie stride pianovej techniky ľavej ruky – tu klasicky vzdelaný klavirista zistí, že všetko, čo sa naučil na stovkách klavírnych etud a cvičení, mu je úplne zbytočné a musí prísť sám na to, ako to zahrať tak, aby to znelo správne, štýlovo a aby vám z tých krkolomných hmatov a skokov v tých najrýchlejších tempách úplne nezdrevenela ruka. A je to o to zaujímavejšie ak na druhý deň, keď hráte ťažký klasický recitál, kde naopak potrebujete jemnú perlivú prstovú techniku. Spočiatku som sa sústredil najmä na Fats Wallera, čo bola jedna z ústredných klavírnych postáv toho obdobia, ďalej to bol Teddy Wilson, Count Basie, Art Tatum, na každom z nich sa naučíte niečo nové a je ich treba veľmi analyzovať, aby ste sa ich štýlu a mysleniu dostali úplne pod kožu.

Prepísať noty je skutočne drina a puntičkárska práca, no ešte podstatnejšie z pohľadu poslucháča je štýlová interpretácia, ktorou disponujete. Vďaka 9-člennému orchestru Fats Jazz Band má poslucháč možnosť dostať sa práve vďaka interpretácii aspoň sto rokov do minulosti. To si vyžaduje od klaviristu a jeho spolu-interpretov v orchestri taký dokonalý súlad a štýlovú čistotu. Ako ste ju dosiahli?

Štýlová čistota musí mať niekoľko predpokladov. Tým hlavným je správne frázovanie a používanie správnych nôt. Prvým krokom je teda prepísanie starých nahrávok do nôt, čo je niekedy niekoľkodňová súvislá práca a niekedy aj dedukcia, pretože nie všetko je na nahrávkach dokonale počuť, nehovoriac o tom, že sa tam nájdu aj chybičky, ktoré treba vyselektovať. Čiže musíte napísať nie to, čo na nahrávke počujete, ale skôr prísť na to, ako chceli, aby to znelo. Preto ani veľmi neľutujem, že nemám úplne absolútny sluch. Je úplne postačujúce to, že viem sluchom z technicky nekvalitnej nahrávky veľkého bigbandu vyselektovať napr. 3. saxofón a podobne. Ďalším dôležitým momentom je používanie originálnych starých nástrojov, všetci členovia Fats Jazz Bandu hrajú na tých istých modeloch, na akých sa hralo pred takmer sto rokmi. Zvuk má tým pádom presne takú farbu ako na starých nahrávkach, čo je samozrejme podmienené aj špecifickým spôsobom tvorenia tónu. Samozrejme, po zvládnutí jednotlivých piesni netrvám na dodržiavaní sól z pôvodných nahrávok, avšak aj pri improvizácii musíme dodržiavať štýlové zásady jednak tohto obdobia, ale aj jednotlivých bandov, ktorých piesne hráme, aby energia, ktorá z hudby ide, zostala zachovaná.

S týmto orchestrom mávate úspešné koncerty či už pod holým nebom alebo v kluboch. Tešia sa ľudia tejto hudbe? (ja osobne som sa tešila a veľkú dávku z radosti zohralo to, že muzikanti nehrali noty, ale skutočnú muziku s pravoverným feelingom)…

Mám pocit, že v poslednom období ľudí táto hudba stále viac a viac oslovuje. A nielen staršiu generáciu, ale mávame aj nadšené spätné väzby od mladých ľudí, čo nás nesmierne teší a motivuje. Najmä ak pred nami tancuje množstvo ľudí, navyše štýlovo oblečení, mám pocit, akoby som sa ocitol v dobej, ktorej hudbu hráme. Táto energia je priam nákazlivá, aj keď akokoľvek unavený prídem na niektorý z našich koncertov, hneď po niekoľkých tónoch sa všetko vytratí, a môžem hrať ďalších niekoľko hodín.

Ladislav Fanzowitz-Fats Jazz Band-foto 2
Fats Jazz Band

S formáciou sa Vám podarilo vydať aj CD. Čo všetko na ňom nájdeme? A darí sa mu v predaji?

Prvé CD s názvom „…In Fats Waller’s Rhythm…“ vyšlo v roku 2012 a je to vlastne prierez z pôvodných nahrávok Thomasa „Fats“ Wallera. Na CD sú aj rarity ako sólový organ, dve virtuózne stride pianové piesne, alebo priam bigbandová verzia jazzového štandardu I got rhythm. Prvý náklad CD je už takmer vypredaný, čo nás motivovalo k tomu, aby sme nahrali ďalší nosič, ktorý by mal vyjsť v najbližších mesiacoch. Dramaturgia bude oveľa pestrejšia, budú tu piesne, ktoré nahrali také legendy ako Benny Goodman, Lester Young, Billie Holiday, Teddy Wilson, Bix Beiderbecke, Tommy Dorsey, ale nechýba samozrejme ani Fats Waller.

O jazze sa vo všeobecnosti hovorí, že predstavuje slobodu. Či už siahneme do histórie a prvých piesní černochov, ktorí pracovnými piesňami v otroctve takýmto spôsobom snívali o slobode, či v v swingu sólovými improvizačnými partmi, nehovoriac o modernom jazze, keď improvizácia začala do skladieb prenikať v čoraz väčšom priestore. Čo predstavuje jazz pre Vás?

Pre mňa starý jazz predstavuje najmä nekonečnú radosť a pozitívnu energiu. Určite je pre mňa istým spôsobom aj druhom relaxu od najmä psychicky veľmi náročnej tzv. klasickej hudby, v ktorej musíte dôsledne rešpektovať notový zápis a množstvo rôznych pravidiel vychádzajúcich z interpretačnej tradície. Keď hrám starý jazz a swing, cítim sa ničím nezviazaný, a môžem si tento pocit užívať plnými dúškami.

Čestne priznávam, že raz som sa do krvi pohádala s absolventkou konzervatória (klaviristkou) ohľadom improvizácie. Skalopevne totiž tvrdila, že sa dá naučiť, aj keď na ňu človek nemá vlohy, nakoľko je súčasťou výučby práve na tejto škole. Ja som tvrdila pravý opak. Ak sa s týmto feelingom človek nenarodí, nenaučí ho to ani desať škôl, keďže poslucháč dokáže rozpoznať naučenú a spontánnu improvizáciu… Spravte prosím rozsudok a povedzte ako profesionál ako to teda vlastne je…:)

Myslím si, že zásadná chyba v tomto vzniká už na školách, často sa prirodzená muzikalita potláča až na jedno z posledných miest a celá pozornosť je zameraná len na noty, dynamiku a množstvo ďalších vecí, ktoré človeka dokážu tak zviazať a zaškatuľkovať, že naozaj má pocit, že nevie spontánne urobiť na pódiu vôbec nič. V takomto štádiu je už asi veľmi ťažké zbaviť sa týchto zábran. Poslucháči nechodia na koncerty preto, aby hodnotili, či niekto improvizuje viac alebo menej spontánne alebo nerátajú chyby. Prídu tam preto, aby si z koncertu niečo odniesli. A ak z neho odídu plní dobrých dojmov, tak mám pocit, že to, čo som zo seba na pódiu odovzdal, malo zmysel.

Nie je tajomstvom, že Vaša manželka Janka Dekánková je speváčkou spomínaného orchestra. Tak trochu bulvárna otázka: iskrí to medzi Vami aj na pódiu?

Ja v tom momente ako sa postavím na pódium akosi automaticky zabúdam na všetky tieto sociálne väzby, úplne ich prestávam vnímať. A to je aj jeden z dôvodov, prečo na to ani napr. pri moderovaní našich koncertov špeciálne neupozorňujem. Myslím, že budem hovoriť za celý orchester, že od prvého tónu sme vlastne všetci, čo sme na pódiu, jedna veľká rodina. Úžasná a strhujúca energia, ktorá zo swingu ide, nás úplne pohltí. A najspokojnejší sme, ak pohltí aj všetkých, čo sú okolo nás.

Ďakujeme za rozhovor!

George Sandová

– rozhovor vznikol v mesiaci máj 2014

REKLAMAadv.:

6 KOMENTÁRE

  1. Dobra muzika pre volny cas v dnesnej hektickej dobe, veru! A peknu manzelku ma chlapik, ta Janka Dekankova, spevacka kapely Fats Jazz Band je jeho nezna polovicka a aj tu mu zavidime vsetci, veru! :)

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu