Zhovárali sme sa s Martinom Belejom, šéfredaktorom siete týždenníkov Korzár na východnom Slovensku. Spýtali sme sa ho aj na dve najhorúcejšie novinky – týždenníky Noviny Spiša a Zemplínske noviny, aj na jeho bohatú novinársku prax a odlišnosti v práci žurnalistu na východnom Slovensku.

Aktuálne rozširujete portfólio vášho vydavateľstva o dva týždenníky – Noviny Spiša a Zemplínske noviny. Noviny Spiša vyšli už 12. mája, Zemplín sa svojho týždenníka dočká hneď vzápätí, 26.mája. Čo si od oboch titulov sľubujete?

Pri Novinách Spiša sme vychádzali aj z myšlienky, že tento tradičný historický región je dosť nezmyselne územne rozdelený do dvoch krajov. Pritom, aj podľa našich skúseností, ľudí z Popradu zaujíma aj to, čo sa deje v Spišskej Novej Vsi, to vzájomné prepojenie sídel a ľudí reálne funguje.

Čiže, chceme vytvoriť jeden silný titul pre šesť spišských okresov, ktorý by mapoval dianie v tomto regióne a skutočne sa stal novinami všetkých Spišiakov. Týždenník vychádza na 32 stranách a je žánrovo aj záberom orientovaný tak, aby si v ňom našli svoje ľudia z miest aj obcí.

Vytvárame titul, ktorý by sa mal dať čítať celý týždeň. Potrebujeme sa dostať do povedomia ľudí, aj keď vieme, že ísť s printovým týždenníkom na trh pri súčasnom ústupe tlačených médií nie je jednoduché. Ale vidíme priestor a snažíme sa ho naplniť.

Zemplínske noviny nadviažu na doterajší Michalovský Korzár, ktorý vychádzal na 12 stranách v okresoch Michalovce a Sobrance. Pridávame k tomu aj okres Trebišov, rozšírime obsah na 28 strán, opäť to majú byť zaujímavé noviny pre ľudí z regiónu, ktorí si v ňom nájdu to, čo sa ich bytostne dotýka.

Rozhovor - Martin Belej Aj čitatelia regionálnych novín si zaslúžia kvalitnú žurnalistiku - obr.Už v októbri ste prišli s prvými lastovičkami, sú nimi – Prešovské noviny a Humenské noviny. Darí sa im podľa vašich predstáv?

Tieto tituly zakladal a koncepčne vymyslel ešte Petr Šabata, ktorý bol ich zakladajúcim šéfredaktorom Od nového roku, po jeho odchode do SME, v podstate pokračujeme v tom, čo nastavil. V Prešove a Sabinove týždenníkový formát chýbal, ľudia si naň postupne zvykajú, ohlasy máme dobré, postupne rastú aj čísla predaja. Značka sa nedá vybudovať zo dňa na deň, máme skúsenosti, ako sme v tomto regióne pred 15 rokmi začali budovať značku denníka Korzár. V každom prípade, od 12. mája sme rozšírili Prešovské noviny aj o okresy Bardejov a Svidník a stali sa tak novinami pre celý región Šariša. Nepochybujem, že tu potenciál existuje a snažíme sa ho maximálne využiť.

Humenské noviny sú v špecifickom postavení, keďže v pomerne malom regióne horného Zemplína existujú aj s našim titulom tri printové týždenníky. Je to konkurenčný boj o čitateľa, logicky tu existuje návyk na tradičnejšie značky, ale aj tu sa nám postupne darí získavať čitateľov a dostávať sa do ich povedomia. Čiže, ak mám zhrnúť, stále sme pri oboch tituloch v štádiu nástupu na trh, učíme sa za pochodu, ale myslím, že sme na dobrej ceste.

Čo ďalej? Asi chcete postupne pokryť celý východ Slovenska. Aké sú Vaše najbližšie plány?

V podstate je to územie východu titulmi vydavateľstva Petit Press,  skupiny Korzár, pokryté. Vychádza denník Korzár v dvoch krajských mutáciách a šesť týždenníkov – Prešovské noviny, Noviny Spiša, Humenské noviny, Rožňavský Korzár, Korzár – Košický večer a od 26. mája aj Zemplínske noviny. Územne by to malo byť nastavené, teraz je pred nami práca na tom, aby sme noviny v dostatočnom počte dostali k čitateľom a postupne ich naučili na týždenníkový formát, ktorý v Petit Presse už funguje na strednom a západnom Slovensku v rámci siete regionálnych týždenníkov MY.

V súčasnosti pôsobíte ako šéfredaktor siete týždenníkov Korzár. Ako táto pozícia zmenila váš pohľad na novinársku prácu, naučila Vás niečo nové?

Po spomínanom odchode Petra Šabatu som od januára prevzal vedenie týždenníkov. Samozrejme, pritom sa veľa vecí zmenilo. Podstatne viac sa musím pozerať aj na ekonomiku, distribúciu, marketing a podobné veci, ktoré sa priamo netýkajú klasickej editorskej práce, tú som robil do konca roka.  Je to pre mňa profesijná výzva, aj keď mi je dosť často smutno za editorskou prácou, ktorú som v printe a neskôr na webe robil viac ako trinásť rokov. Nesťažujem sa, mám okolo seba dobrý a schopný tím ľudí, s ktorými sa dá normálne rozprávať a ktorí sú natoľko inteligentní, že ma prirodzene rešpektujú, aj keď niekedy to nie je vždy celkom príjemné. A naučil som sa, že šéfovanie nie je ani tak o prideľovaní príkazov, ako o zodpovednosti za svoje rozhodnutia a za ľudí, ktorých vediem.

Myslíte si, že je práca novinára iná v Prešove a iná v Bratislave? Aké sú najväčšie rozdiely?

Ťažko posúdiť, priamo v Bratislave som nikdy nepracoval a pokiaľ to nebude nutné, ani sa príliš nechystám. Samozrejme, mám skúsenosti s kolegami zo SME, robil som pre web aj editora, predtým, ešte za štúdií, externe aj v Slovenskom rozhlase. Je logické, že ľudia, ktorí robia v centrálnych médiách, sa venujú celoštátnym témam s iným dosahom, ale aj v regiónoch existujú vážne témy. Práve v tom je podstata regionálnych médií, aby písali o veciach, ktoré sa týkajú konkrétnych miest a obcí, išli viac do hĺbky. Aj čitatelia regionálnych novín si zaslúžia analýzy, investigatívu, kvalitnú žurnalistiku, aj oni majú záujem, aby ich noviny fungovali ako kontrolór vecí verejných.

Lokálne alebo regionálne médiá vôbec nemusia byť charakterom provinčné, čo dokazuje napríklad aj vysoká čítanosť našich materiálov na webe, kde ich hľadajú ľudia z celého Slovenska aj zahraničia. A zaujímajú ich, spätná väzba v tomto prípade funguje. Navyše, máme v regióne výhodu v tom, že tu žijeme a dokážeme podstatne viac vnímať a pochopiť veci, ktoré sa tu dejú, aj keď sa dostanú na nadregionálnu úroveň. Najviac to azda cítiť na spracovaní a pohľad na témy komunálnej politiky. Čiže, ak sú noviny zaujímavé, ak si v nich ľudia nájdu, čo ich zaujíma, nie je ani také podstatné, kde vychádzajú, či ich tvoria ľudia v Bratislave alebo v Prešove. Rozhoduje kvalita.

V médiách pôsobíte od mladého veku, Vašou srdcovou záležitosťou bol, asi aj navždy ostane šport a cestovný ruch. Nájdete si aktuálne, popri náročných šéfovských povinnostiach, stále čas aj na písanie?

Na samotné písanie veľmi málo, občas nejaká poznámka, glosa, výnimočne si napíšem niečo o športe a napĺňam svoju srdcovku, stálu rubriku s tipmi na výlet. Je mi to ľúto, rád by som písal viac, ale skutočne nestíham a asi som momentálne potrebnejší v inej pozícii. Ale trocha si to vynahrádzam tým, že mi stále ostalo editovanie športu pre Prešovské a Humenské noviny, takže úplne som kontakt nestratil.

Rozhovor - Martin Belej Aj čitatelia regionálnych novín si zaslúžia kvalitnú žurnalistiku
Martin Belej

Ako ste sa dostali k tejto práci? Vyštudovali ste Pedagogickú fakultu v Prešove, odbor geografia – ruský jazyk. Ako sa z vyštudovaného učiteľa stane novinár?

Vcelku prirodzene, už na vysokej škole som začal prispievať do regionálnych novín, šesť rokov som bol externým spolupracovníkom športovej redakcie Slovenského rozhlasu a to bola obrovská škola. Pohyboval som sa v športových kruhoch, po skončení školy som síce pár mesiacov učil, ale nakoniec som zakotvil v roku 1997 v Prešovských novinách, predchodcovi dnešného titulu.

Potom prišlo zlučovanie s Korzárom,  vystriedal som v ňom pozície redaktora, editora printu aj webu a nateraz som šéfredaktorom týždenníkov. Občas si pri uzávierke bijem hlavu o stôl, ale myslím, že to nebola zlá životná voľba. Aj keď je to náročné na čas, toleranciu okolia a iné veci, ktoré pre mňa jednoducho neexistujú. Keď sa rozprávam s kamarátmi pri pive, často krútia hlavami, čo vlastne tá reálna žurnalistika prináša do civilného života. A to isté aj rodina a blízki. Ale stále si hovorím, že kým som zdravý, je všetko fajn a dá sa to zvládnuť.

Žijete na východnom Slovensku, odkiaľ mnohí utekajú na západ, za lepšími príležitosťami aj zaujímavejším finančným ohodnotením. Vás to nikdy nelákalo?

Úprimne, ani veľmi nie. Ponuky boli, aj som nad nimi uvažoval, ale stále som bol v nejakom štádiu, že po mne ostane niečo nedopracované, nedokončené, a to som nechcel. Nechcem, aby to znelo zadubene alebo prehnane lokálpatriotsky, ale myslím si, že aj na východe sa dajú robiť slušné noviny, dá sa tu dobre žiť, že je to miesto, kde sa oplatí ostať. Jasné, možnosti a aj peniaze inde sú možno lepšie, ale ja dokážem porovnávať, nie som v štádiu, že by som za celý život bol najďalej na benzínke v Štrbe.

Dosť som toho pocestoval, pochodil a môžem s pokojným svedomím povedať, že som tu spokojný. Nie preto, že by som sa bil do pŕs systémom jedine východ, ale preto, že tu mám zázemie, rozumiem tunajším ľuďom, páči sa mi žiť v Prešove. Nie žeby som bol zápecník, ale nemám potrebu a motiváciu to zmeniť. Aj keď nikdy nehovor nikdy. Možno ma niekedy niečo alebo niekto prinúti k zmene.

Vraj aj rád fotíte. Čo, prípadne koho najradšej?

Jaj, tak tu mám dosť veľké resty. Moje fotenie súvisí s chodením po horách. Vôbec sa nepasujem za nejakého fotografa, od toho mám ďaleko, ale baví ma fotiť prírodu. Len tak, pre radosť svoju, prípadne ľudí, ktorým sa moje fotky páčia. Čiže, fotím prírodu, hory, kvety, huby, zvieratá, alebo aj ľudí, ak s tým súvisia. Pár vecí som mal na výstavách v prešovských kaviarňach, ale je to čisto amatérska vec, navyše, toho času je v poslednom období fakt málo. Menej radosti majú z tejto mojej vášne kolegovia v redakcii, keď im rozprávam do toho, akú kompozíciu a svetlo má mať aj dobrá spravodajská fotka do novín.

Dokážete vôbec relaxovať? Ak áno, ako?

Toto je práve nepríjemný rozmer novinárskej roboty. Voľného času je zúfalo málo, a ak je, tak je väčšinou človek unavený. Momentálne je pre mňa najlepším relaxom byť s priateľkou, užívať si možno úplne obyčajné veci, hlavne, že pri tom nie je notebook a mobil. Na hory, ktoré milujem, som sa nedostal pol roka, akurát včera som zrušil lákavú ponuku kamarátov ísť zaujímavú cestu na Mont Blanc, lebo nové tituly a uzávierky a… Ale ísť tam bez tréningu je nezodpovedné.

Stále si hovorím, že to zmením, že si dám do poriadku bicykel, že sa dostanem na víkend niekam von, len sa mi to akosi nedarí. Takže aj to je skutočný obsah tej navonok možno sexi novinárskej práce. Aj preto som veľmi rád, že ma ešte kamaráti neškrtli z telefónnych zoznamov, priateľka sa so mnou nerozišla a rodina chápe, že jej venujem málo času preto, že som zaneprázdnený. Stále im sľubujem, že sa polepším, a najmä sám sebe…

Ďakujeme za príjemný rozhovor.

 

– rozhovor vznikol v máji 2015

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu