Prinášame vám ďalší zaujímavý rozhovor s mediálne skúseným človekom, vedúcim Katedry mediálnej komunikácie na Akadémii médií v Bratislave – pánom PhDr. Zdenkom Cho. Okrem iného sme sa ho opýtali, čo si myslí o budúcnosti žurnalistiky na Slovensku a o začlenení sa mladých absolventov mediálnych fakúlt do reálnej novinárskej praxe.

Pán Cho, ste vedúcim Katedry mediálnej komunikácie na Akadémii médií. To je asi to, čo vás momentálne najviac zamestnáva a napĺňa?

Skutočne, profesionálna príprava budúcich novinárov vo forme vysokoškolského vzdelávania na bakalárskom aj magisterskom stupni štúdia, to je naším spoločným cieľom na Akadémii médií. Od založenia školy sme sa s kolegami snažili najmä o to, čo v iných podobných inštitúciách – podľa môjho názoru a skúseností – najviac chýba. Tým absentujúcim prvkom je organické prepojenie teórie s praxou.

V čom sú výučba a celkový prístup k študentom na Akádemii médií iné než na iných fakultách na Slovensku? Čo konkrétne Vy vyučujete?

Už som to tu naznačil – veľký dôraz kladieme na skutočne praktickú profesionálnu prípravu našich študentov pre prácu v médiách. Varovným mementom ako to nemá byť bola pre nás beseda s vedúcimi pracovníkmi médií, na ktorej zazneli vážne výhrady k úrovni absolventov rôznych mediálnych odborov slovenských vysokých škôl.

Je predsa nemysliteľné, aby čerstvý bakalár alebo magister nebol schopný pripraviť napr. televíznu alebo rozhlasovú reportáž, pretože to na škole nikdy nerobil! A ak si aj „siahol“ na praktickú tvorbu, tak často mimo školy v rámci svojho osobného nasadenia a záujmu.

V praktickom zameraní sa snažím profilovať aj predmety, ktoré učím – ide o Úvod do štúdia elektronických médií, Redigovanie v elektronických médiách, Techniku a technológiu v elektronických médiách, prakticky zamerané Ateliéry televíznej tvorby, či Moderovanie. Výraznou podporou je aj profesionálne technické vybavenie, ktoré máme na škole k dispozícii.

Naši študenti tak napr. nakrúcajú svoje príspevky s rovnakými kamerami SONY, aké používajú trebárs v TV Markíza či TA3, majú k dispozícii profesionálne bezdrôtové reportážne mikrofóny a pod.

V minulosti ste pôsobili aj na najstaršej a teda asi na najprestížnejšej Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského, odkiaľ ste však pre nezhody s vedením odišli. V čom sa nestotožňovali vaše predstavy o výučbe s ich ideami?

Moje pôsobenie na Katedre žurnalistiky FiFUK som si veľmi vážil – už aj z toho dôvodu, že sám som túto školu absolvoval. Spočiatku – od r. 2003 – som viedol prakticky zamerané TV ateliéry, neskôr pribudli aj iné predmety z oblasti televíznej tvorby. Bol som skutočne hrdý na to, že som sa mohol stať členom pedagogického zboru, v ktorom pôsobili aj moji bývalí učitelia – doc. Ján Sand, doc. Jozef Vatrál a ďalší.

Katedra v tom čase nemala – a vlastne dodnes nemá – zodpovedajúce technické vybavenie pre TV tvorbu. Po dohode s vedením katedry (v tom čase doc. Vatrálom), som vyučovanie prakticky zameraných predmetov zabezpečoval profesionálnou TV technikou, ktorú som prinášal na semináre, neskôr som sa snažil niektoré prednášky a semináre uskutočňovať na pôde Slovenského syndikátu novinárov, ktorý mal vďaka mediálne zameranému projektu z fondov EÚ k dispozícii profesionálne TV kamery SONY.

Tieto moje snahy však narazili na odmietavé stanoviská zmeneného vedenia katedry pod doc. Hlavčákovou. Opakovane mi zdôrazňovala, že katedra žurnalistiky má byť – podľa jej názoru – v prvom rade teoretickým pracoviskom a praktické vedomosti a schopnosti majú študenti nadobudnúť v podstate až v zamestnaní.

Prečítajte si aj stanovisko pani doc. Hlavčákovej, vedúcej Katedry žurnalistiky FiF UK
Otvorený list doc. PhDr. Svetlany Hlavčákovej, PhD.

S takýmto postojom som nemohol súhlasiť. Ja som absolvoval žurnalistiku v časoch, keď sa TV spravodajstvo nakrúcalo na 16mm film a do štúdií prichádzali prvé záznamové zariadenia Ampex. Bolo samozrejmé, že škola nemohla mať k dispozícii extrémne drahú profesionálnu techniku. Napr. ceny štúdiových TV kamier sa rátali v miliónoch vtedajších korún v čase, keď napr. osobný automobil stál cca 40 tisíc.

V tých časoch sme všetci, ktorí sme si na škole zvolili televíznu špecializáciu, chápali, že sa na katedre nemôžeme v plnej miere pripraviť na prácu televíznych redaktorov aj z praktického hľadiska. O to viac som bol vďačný mojim vtedy starším a skúsenejším kolegom – kameramanom, zvukárom, strihačom či osvetľovačom, ktorí mi ako mladému „elévovi“ vždy ochotne všetko potrebné vysvetlili a poradili.

Američania to nazývajú metódou „learning by doing“ – teda učenie sa v reálnej práci. Po príchode na katedru žurnalistiky – pre mňa už ako pedagóga – bolo doslova šokom, keď som zistil, že v podstate sa za tie dve desiatky rokov od môjho štúdia na prístupe k praktickému vzdelávaniu až tak veľa nezmenilo… Veľmi ma aj mrzelo, že naši študenti museli získavať praktické poznatky v študentskej televízii „mc2“, ktorú založila Slovenská technická univerzita.

Spracoval som podrobný projekt našej vlastnej študentskej TV, ktorú som navrhol vybudovať v rámci Filozofickej fakulty UK s tým, že do jej tvorby by sa samozrejme mohli zapájať všetci študenti Univerzity Komenského. Projekt som predložil vedúcej katedry aj dekanovi fakulty. Môžete hádať, ako to dopadlo…

Veľkou chybou slovenského školstva ako takého, na ktorú ste aj vy viackrát upozornili, je, že priveľa teoretizujeme a to najpodstatnejšie, reálne skúsenosti, prax, akosi chýbajú. Myslíte si, že Akadémia médií je v tomto smere príkladom, ako viesť výučbu a vychovávať skutočných profesionálov, nielen ľudí s diplomom, no bez perspektívy?

Sme mladá škola – našich prvých študentov sme prijímali na jeseň v roku 2011 s ešte čerstvým štátnym súhlasom, ktorý sme dostali až na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR len niekoľko týždňov predtým. Od začiatku sme trvali na tom, že medzi našimi pedagógmi musia byť popri uznávaných teoretikoch aj ľudia z praxe.

Je pre mňa nemysliteľné, aby napr. praktické predmety učil niekto, kto v danej odbornosti nikdy reálne nepôsobil. Aby – ak to preženiem – prácu s kamerou učil niekto, kto ju nevie ani len zapnúť… Moja bývalá študentka ešte z UK si raz povzdychla: „Načo sú mi podrobné vedomosti o francúzskej žurnalistike 18. storočia, keď ma nikto nenaučil, ako chytiť mikrofón do ruky, či napísať si komentár k príspevku…“ Tak takto to u nás na Akadémii médií nechceme robiť a nerobíme.

Okrem pedagogickej praxe ste pôsobili aj ako podpredseda v Slovenskom syndikáte novinárov či na iných významných postoch. Čo vy a váš postoj k funkciám? Na Slovensku ide o pomerne neisté pozície…

Nie som ten typ človeka, ktorý je prirastený k jednej pozícii či funkcii. Prácu v syndikáte som chápal ako možnosť dostať upadajúcu organizáciu trochu inde – z „klubu dôchodcov“ vytvoriť priestor atraktívny najmä pre mladých novinárov a kolegov z praxe. Ukázalo sa však, že síce malá, ale vplyvná časť členov syndikátu o takúto zmenu nemá záujem.

Už len prekážky, ktoré časť vedenia syndikátu vytvárala napr. študentom žurnalistiky, ktorí si chceli podať prihlášku za člena, mi pripadali absurdné. Syndikát nakoniec doplatil na svoju zahľadenosť do seba. Namiesto problémov novinárov riešil spory o počty zamestnancov ústredia. No a najmä nebolo v syndikáte nikoho, kto by pochopil, že organizácia nemôže skoro desať rokov pravidelne hospodáriť so stratou a doslova prejedať svoju ekonomickú podstatu.

Veríte, že slovenská žurnalistika má budúcnosť? Ak áno, v čom je jej najväčšia devíza?

Možno by sme si mali položiť otázku, akú budúcnosť má žurnalistika ako taká? Narozdiel od časov nie tak dávnych, dnes môže byť novinárom ktokoľvek s prístupom na internet. Veď niektoré populárne blogy majú vyššiu čítanosť, ako oficiálne stránky renomovaných periodík.

Zároveň, na môj veľký zármutok, pozorujeme drastický úpadok profesionality v médiách. Ja to vidím najmä v televíznej tvorbe – kameramani, ktorí nevedia zaostriť, či nastaviť správnu farebnú teplotu pri snímaní. Rozhovory v spravodajstve, nahrávané na ruchový mikrofón. Titulky s vecnými, a dokonca aj gramatickými chybami. Redaktori, ktorí neovládajú spisovný jazyk a ich prejav je plný pazvukov typu „ééé…“ „ehm“ a pod.

Pozrite sa na fluktuáciu v médiách. Niekedy mám dojem, že pred kameru sa dnes už môže postaviť doslova hocikto. Zdá sa mi, akoby sa vedenia redakcií venovali viac politickým a spoločenským intrigám ako profesionálnemu vedeniu svojich redaktorov. Klincom do rakvy je potom neskutočná povrchnosť a nevzdelanosť mnohých kolegov – novinárov. Prevláda princíp „vezmem štáb a nejako to natočím“, prípadne vykradnem materiál z Googlu a Youtube…

Ale aby som nebol len negativistický – v tom celom marazme bulvárnych médií vidím aj ostrovčeky pozitívnej deviácie. Len ich je veľmi málo a ich vplyv na divákov a čitateľov je niekedy takmer nebadateľný. Niekoľko nasledujúcich rokov podľa mňa prinesie zásadné zmeny v mediálnej sfére.

Už dnes môžeme pozorovať, že najmä mladá generácia prestáva vnímať televíziu ako médium s vopred danou programovou skladbou, ktorej sa musia diváci prispôsobovať. Ak si chcem pozrieť spravodajskú reláciu, nemusím nevyhnutne sedieť o 19:00 pred obrazovkou. Informácie môžem získavať ich aktívnym vyhľadávaním – a v takej podobe a skladbe, ktorá ma zaujíma a vyhovuje mi.

Najmä na webe sa tak otvára priestor pre nový druh novinárskej tvorby – cielenej, podstatne kvalitnejšej, bez bulvarizujúcich prvkov. Samozrejme, narazíme na ekonomickú otázku – kto to zaplatí? A ďalším rizikom sa môže stať výrazná diferenciácia takto koncipovaných médií. Zjednodušene povedané – inteligentnejšia časť čitateľov a divákov si svoje mediálne obsahy nájde, tí ostatní budú naďalej ohlupovaní bulvárom.

Ste stotožnený s modernými technológiami a súčasnou rýchlou mediálnou prácou, ktorá je čoraz viac online, alebo ste zástancom klasickej novinárskej práce? Vývoj asi nezastavíme, však?

Snažím sa držať krok s najnovšími technológiami najmä v televíznej sfére. Mal som to šťastie byť pri tom, keď filmovú technológiu začal nahrádzať elektronický záznam. Neskôr som mohol doslova na vlastnej koži zažiť rozdiel medzi snímaním a spracovaním príspevku na páske či kazete a súčasným záznamom na pamäťové karty. Od strihu 16 mm filmu s obrazovým a zvukovým pásom sme prešli na spracovanie príspevkov v počítači.

Aj moji študenti si dnes môžu v praxi vyskúšať aké to je, keď nakrútime príspevok a o niekoľko desiatok minút ho vidia postrihaný, s nahratým komentárom, otitulkovaný a pripravený do vysielania. Nemali by sme však zabúdať, že akákoľvek dokonalá technika nikdy nenahradí profesionalitu tvorcu.

Čo považujete za svoj najväčší profesijný úspech? Dá sa to vôbec takto zhodnotiť?

Vzhľadom na to, že som sa skoro celý profesionálny život venoval televízii, za jeden z úspechov určite považujem možnosť presadiť výraznú pomoc vtedy sa rodiacim lokálnym TV staniciam na Slovensku. Pracoval som v USAID – agentúre Spojených štátov pre rozvojovú spoluprácu, kde som mal na starosti aj mediálnu oblasť.

Vďaka dobrej spolupráci a pochopeniu amerických kolegov sme venovali v priebehu niekoľkých rokov na rozvoj lokálnych médií celkom slušné prostriedky. Malé vznikajúce televízie si tak mohli nakúpiť profesionálne vybavenie, ktoré bolo pre ne v tom čase nedostupné. Niečo podobné sa mi podarilo zopakovať aj neskôr v rámci slovenskej rozvojovej pomoci. Na rekonštrukciu a vybavenie televíznej stanice v Srbskej Kovačici, kde žijú naši rodáci z „Dolnej zeme“ sme poskytli čiastku 6 mil. vtedajších slovenských korún (približne 200 tisíc eur).

Nikdy nezabudnem na radosť a nadšenie, keď som na dvore televízie z auta vykladal nové kamery, strihové počítače, réžijné a mixážne pulty, či profesionálne bezdrôtové reportážne mikrofóny. Na otvorení nového štúdia bol aj štáb štátnej TV z Nového Sadu. Ich kameramanovi sa takmer tisli slzy do očí, keď mi hovoril, že o takom vybavení sa im môže len snívať…

Na moje niekoľkoročné pôsobenie v Srbsku naozaj nikdy nezabudnem. Som úprimne rád, že sa mi darilo presadzovať reálne a konkrétne rozvojové projekty – rekonštrukcie a budovanie kanalizácií, vodovodov, vykurovania v školách, opravy ciest a budovanie mostov. Neľutujem, že som tieto zámery často tvrdohlavo presadzoval aj proti veľkému tlaku zo strany mnohých mimovládnych organizácií a nakoniec aj vedenia ministerstva zahraničných vecí. Tí by radšej – ako to urobili ihneď po mojom odchode – venovali prostriedky na konferencie, brožúrky a školenia, ktoré v Srbsku nikto nepotreboval a ani nechcel.

Odmenou mi je, že mám dodnes v celom Srbsku množstvo skutočných priateľov a vždy, keď sa mi podarí do tejto krásnej krajiny prísť, naše stretnutia sú úprimné a srdečné, aj keď už neprichádzam so štedrými rozpočtami…

PhDr. Zdenko Cho, vedúci Katedry mediálnej komunikácie na Akadémii médií v Bratislave
PhDr. Zdenko Cho, vedúci Katedry mediálnej komunikácie na Akadémii médií v Bratislave

Teraz v lete, keď máte v škole prázdniny, oddýchnete si aj vy? Či sa už teraz pripravujete na nový akademický rok?

S kolegami tak trochu oddychujeme, ale zároveň sa pripravujeme na nový semester. Na konci mesiaca nás čakajú ešte opravné termíny štátnych záverečných skúšok a onedlho potom zápis nových študentov prvých ročníkov. Je to vždy taký zvláštny pocit pozerať sa na nové tváre a v duchu odhadovať, čo z nich po tých troch či piatich rokoch na našej škole bude…

V auguste by som chcel dotiahnuť aj projekt, na ktorom spolupracuje naša škola so Strednou odbornou školou masmediálnych a informačných štúdií v Bratislave. Ich vedeniu sa podaril – z môjho pohľadu – taký malý zázrak. Získali prostriedky na vybudovanie školského televízneho štúdia vrátane vybavenia obrazovej a zvukovej réžie, kamier, svetiel, mikrofónov atď. Takže ak všetko pôjde dobre, nasledujúce týždne budem tráviť aj v montérkach. :-)

Ako najradšej relaxujete?

Veľmi rád leňoším pri dobrom filme, či už hranom, ale vo väčšej miere dokumentárnom. Niekedy sa pristihnem aj v skorých ranných hodinách pri sledovaní špecializovaných kanálov ako Discovery, National Geographic, Spektrum, Viasat a pod. No ale najlepším relaxom sú prechádzky so psom…

Ďakujeme za rozhovor.

Patrícia Štofanová

– rozhovor vznikol v júli 2015

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu