V tatovej pozostalosti hľadám príbehy. Rozhovor Vydavateľstva SLOVART s Luciou Satinskou, zostavovateľkou knihy Listy Oľge. O knihe sa môžete viac dočítať  > TU

SLOVART-Julius Satinsky-poznamka_pre_adresata

SLOVART-Portret Julius Satinsky
Julo Satinský


Čo môžeme očakávať od knihy
Listy Oľge? Akú časť otcovej pozostalosti ste v nej spracovali?

Kniha Listy Oľge obsahuje korešpondenciu Júliusa Satinského a Oľgy Lajdovej z rokov 1962 – 1965. Pozostáva zo 155 Julových a 51 Oľginých listov. Sú to všetky listy, ktoré sa z tohto obdobia zachovali. Ide o obdobie od ich zoznámenia pri natáčaní filmu Výlet po Dunaji po ich svadbu v r. 1966. Posledný rok už asi žili obaja v Bratislave, pretože sa nezachovali žiadne listy.

Kde teda žili, keď si listy písali? Nepochádzali obaja z jednej ulice?

Obaja bývali so svojimi rodinami na Dunajskej ulici, ale až do tej filmovačky sa nepoznali. Oľga bola tanečnica a krátko po ich zoznámení dostala angažmán v Košiciach. Po jej návrate do Bratislavy zas musel Julo nastúpiť na vojnu. Po nejakom čase ho prevelili do Michaloviec, neskôr aj na Duklu. Veľkú časť vojny strávil tiež na zájazdoch Vojenského umeleckého súboru, ktorého bol členom spolu s Milanom Lasicom. Keď prežili odlúčenie povinnej vojenskej služby, odcestovala Oľga na pol roka do Ameriky.

Vyzerá to, že prvé roky ich vzťahu spolu viac neboli, ako boli.

Žiada sa mi povedať, chvalabohu (smiech). Keby boli stále len na Dunajskej ulici, nevznikla by táto korešpondencia.

Aká je z obsahového hľadiska? Vyznávali si v nej často lásku?

Korešpondencia Jula a Oľgy je veľmi rôznorodá. Súvisí to aj s tým, že počas jej písania boli na takých rozmanitých miestach, ale aj s tým, že Julo si už vtedy rád vymýšľal a štylizoval sa do mnohých rolí. Najvýraznejšia bola samozrejme rola ctiteľa. Ale spoznávame ho aj ako herca, vojaka, psíčkara, a v neposlednom rade šéfredaktora. Vydával totiž pre Oľgu ručne vyrábaný časopis, vychádzajúci logicky len v jedinom exemplári. Tieto časopisy majú jedinečnú grafickú podobu, Julo ich bohato ilustroval, vymýšľal si svojské reklamy a inzeráty. To všetko zostalo v knihe zachované.

A Oľga? Aké boli jej listy?

Oľga bola vo svojich citových prejavoch zdržanlivejšia. Bola voči Julovi veľmi starostlivá, kládla mu na srdce, aby menej fajčil, zdravšie žil. Jej listy bývajú stručnejšie, ale neskôr, keď píše z Ameriky sa jej korešpondenčný štýl naplno rozvinie. Vtedy je radosť čítať jej postrehy, vidieť Ameriku 60. rokov 20. storočia očami Východoeurópanky. Oľga hltá kultúru všetkými zmyslami a všetko reflektuje v listoch Julovi. Opisuje mu súčasnú literatúru, filmy, koncerty, výstavy…
rukou_pisany_text_Julius_Satinsky2

Nezávidí jej to Julo?

Julo jej to opláca tým, že opisuje bratislavský život. Na prvý pohľad sa v ňom nedeje toľko, ako v Oľginom, číta knihy, píše s Milanom, chodí s Ďufkou na prechádzky, ale Julo v sebe už má toho pozorovateľa, ktorého poznáme z jeho neskoršej tvorby, takže jeho listy sú vtipné, trefné a niekedy až prekvapujúco hlboké.

Stále hovoríte o svojom otcovi ako o Julovi, v predchádzajúcich rozhovoroch ho väčšinou nazývate tato, prečo?

Prišlo to tak mimovoľne, ale je to veľmi logické, Julo, autor Listov Oľge má 21 až 25 rokov, čiže je mladší ako som ja teraz. Bolo by divné, hovoriť mu tato (smiech).

Aké to je, stretnúť svojho otca takého mladého?

Je to veľmi zvláštny pocit. Najviac ma prekvapilo, že niektoré veci sa ani po 50 rokoch nemenia. Myslím najmä také vzťahové veci.

SLOVART-Portret Olgy Lajdovej
Oľga Lajdová

V čase, keď si listy písali, o tom asi takto neuvažovali, ale je zrejmé, že Julo počítal s tým, že Oľga bude dávať ich listy niekomu (svojej rodine, kamarátkam) čítať. On sa tým hrdí. A podľa mňa by bola škoda vydať tie listy bez Oľginých odpovedí, umlčať jej tichší, no rovnako silný hlas. Spýtať sa jej na názor už nemôžem, ale verím, že aj ona by to dovolila.

Boli listy pred vydaním nejako cenzurované alebo upravované po obsahovej stránke?

Dlho som uvažovala nad tým, či listy publikovať celkom autenticky. Na zreteli som mala najmä pamiatku tých, čo sa už k tomu nemôžu vyjadriť, ale aj city a spomienky tých, ktorí ešte žijú a sú v listoch spomínaní. Po dlhých poradách s mojou mamou sme ale dospeli k záveru, že listy majú vyjsť v celkom autentickej podobe. Nejde totiž len o akúsi senzáciu alebo zábavnú literatúru, ale aj dobové svedectvo.

A čo jazyk? Bol pred 50 rokmi iný? Zasahovali ste nejako doňho?

Pri jazykovej redakcii textu sme zvolili veľmi liberálny prístup. Dbali sme o to, aby zostali zachované osobitosti Julovho aj Oľginho jazyka a slovne zakonzervované dobové kultúrne stopy. Bohemizmy, slang, bratislavizmy, dnes už mnohé zastarané slová, to všetko považujeme za príchuť doby, o ktorú by sme čitateľov a čitateľky nechceli ochudobniť.

Pre koho je kniha podľa vás určená? Bude zaujímať hlavne pamätníkov 60. rokov, súčasníkov Jula a Oľgy? Alebo má čo povedať aj napríklad dnešným mladým ľuďom?

Každý bude asi k tejto knihe pristupovať inak. Čítať sa dá rôzne. Ako ľúbostný román, ktorý nepozná hranice v čase, ako dobový konzervačný dokument, ako návod na výchovu psa, ako rady začínajúcim redaktorom, ako návod na zbalenie krásnej baletky, ako psychoanalytická sonda do duše Jula Satinského, čo ja viem? (smiech) Každopádne by som to nechala na čitateľov a čitateľky, nech si k tejto knihe nájdu vlastný kľúč. Trošku sa obávam, že môže dobre zapadnúť aj do súčasného hipsterského retro trendu (smiech), ale to naozaj nebol zámer, to je náhoda. Pre mňa sa pri čítaní Listov Oľge ešte vynárala otázka, či kniha potrebuje vysvetlivky. Nemala som až taký problém s reáliami, ale stále som mala potrebu zisťovať, kto boli ľudia, o ktorých si písali alebo čo to boli za knihy, filmy, ktoré spomínali. Nakoniec sme sa však rozhodli knihu ponechať bez vysvetliviek, a tak to, do akej miery si ľudia budú veci dohľadávať závisí len a len od ich zvedavosti.

Aké boli 60. roky Jula a Oľgy?

Boli to roky ich mladosti. Obaja boli dychtivý po poznaní, navštevovali divadlá, kiná, čítali klasiku aj súčasnú literatúru. Rozvíjali svoje umelecké kariéry, Oľga tanečnícku, Julo hereckú. Politický režim presvitá z ich listov málo, ale o to viac niekedy zamrazí. Julo si najmä počas listov z vojny niekedy robí z vojenskej hrozby či cenzúry žarty. Mám pocit, že niekde riskoval celkom veľa, mal šťastie, že sa tie listy nedostali do nesprávnych rúk a nezavreli ho.

SLOVART-portret Lucia Satinska
Lucia Satinská

Po predchádzajúcej knihe z pozostalosti vášho otca Expedície majú čitatelia asi dosť veľké očakávania, čo sa týka grafickej úpravy knihy. Nebudú sklamaní?

Myslím, že nie. Dovolím si tvrdiť, že budú nadšení (smiech). Grafickú stránku knihy malo opäť na starosti štúdio Pergamen z Trnavy a opäť k tomu pristúpili veľmi tvorivo, no zároveň úplne zachovali charakter korešpondencie Jula a Oľgy. Na jednej strane im pomohol sám Julo, ktorý Oľge písal už spomínané časopisy, v ktorých je množstvo obrazového materiálu, na druhej strane sa perfektne vynašli a použili množstvo materiálu z obálok a pod., keď použili na oživenie knihy dobové známky, pečiatky a ďalšie veci.

Listy vychádzajú päťdesiat rokov od napísania, desať a takmer tridsať rokov po smrti tých, čo ich písali. Prečo ste sa rozhodli vydať ich práve teraz?

V tatovej pozostalosti hľadám príbehy. Po Expedíciách, ktoré boli uceleným cestovateľským príbehom, som začala postupovať chronologicky a ako najstarší dokumentovaný ucelený príbeh sa mi zdal tento príbeh Jula a Oľgy, od ich zoznámenia po svadbu, príbeh lásky zo 60. rokov.

Bude ten príbeh pokračovať?

Necháme sa prekvapiť?

 

Ďakujeme za rohovor a želáme mnoho úspechov!

 

– rozhovor vznikol v novembri 2013 vo vydavateľsve SLOVART, pri príležitosti uvedenia knihy Listy Oľge, ktorú vydalo

REKLAMAadv.: