Váš debut Zaprášené duše, ktorý práve vychádza vo vydavateľstve Slovart, možno zaradiť do žánru kriminálka, resp. detektívka. Prečo ste si vybrali práve tento žáner?

Žáner som si nevybral programovo.

Bol to náhly impulz po zhliadnutí filmu Sedem od Davida Finchera. Zatúžil som vytvoriť príbeh s podobnou dusivou atmosférou. Trúfalá túžba, keď to spätne hodnotím. Ale energia tejto „túžby“ ma prinútila si sadnúť a napísať príbeh, ktorý sa mi vykryštalizoval v hlave. A k príbehu o temnote v nás sa najlepšie hodí kriminálny žáner. Chcel som proste napísať knihu, ktorú som túžil čítať. Mám rád detektívky.

Je všeobecne známe, že slovenský čitateľ preferuje krimi, ktoré k nám prichádzajú „na tony“ zo zahraničného trhu, slovenskí autori sú skôr výnimkou. Myslíte si, že sa túto bariéru dá prelomiť?

Písanie detektívok nemá na Slovensku silnú tradíciu. Overení a kvalitní zahraniční autori sú istotou a nečudujem sa čitateľom, že neveria slovenským autorom, ktorí sa pri všetkej úcte nemôžu porovnávať so špičkovou anglosaskou detektívkou. Ale dôkazom, že sa časy menia, je Dominik Dán, ktorý píše príbehy odohrávajúce sa na Slovensku a je úspešný.

Slovart-Tomáš Hlaváč-fotil M. Šebeňa-obr.8
Tomáš Hlaváč

Od debutu sa očakáva niečo, čím si vás čitateľská verejnosť zaradí ako autora, prípadne aj žánrovo zaškatuľkuje. Ste komfortný s týmto prístupom? Veríte si natoľko, aby ste práve v tomto žánri mohli preraziť a že debut prinesie v krimi žánri niečo nové, prípadne šokujúce alebo natoľko zaujímavé, že si verejnosť získate?

Knihu som nepísal na objednávku. Je to príbeh, ktorý som vyrozprával, tak ako som ho cítil. Bez kompromisov, bez ústupkov voči čitateľom. Za tým si stojím. Poháňalo ma vnútorné pnutie, že príbeh, ktorý  som písal je zaujímavý. Fascinovalo ma vystavať imaginárny svet s fiktívnymi postavami, ktoré ožijú v predstavách čitateľov. Nesnažil som sa o prvoplánovosť, ale o nadčasovosť. Cez kriminálny žáner môžete vyrozprávať príbeh z minulosti i budúcnosti. Ľudia sú stále rovnakí, ide im o moc, peniaze, slávu, sex či pomstu. Preto sa aj vyšetrovanie odohráva v bližšie neurčenom čase a mieste. Čas ani miesto nie sú dôležité. Dôležité sú plnokrvné postavy a uveriteľnosť ich motivácií. Dúfam, že čitatelia v knihe uvidia to isté, čo som sa tam snažil vložiť.

Ste vyštudovaný informatik. Ako sa vlastne človek s takýmto vzdelaním a úplne iným zameraním dostane k písaniu? Aj keď samozrejme, nie je tajomstvom, že práve IT špecialisti, matematici alebo ďalší odborníci inklinujú k umeniu, možno aby si kompenzovali pomenej kreatívny svet špecializovaných záležitostí práve umením, v ktorom nájdu odlišnú, kreatívnejšiu sebarealizáciu…

Otázkou je, či som mal vôbec tú informatiku študovať, keď sa jej nevenujem. Som premýšľavý človek, ktorý hľadá vo svete okolo nás originálne súvislosti a o všetko sa zaujíma. V určitom bode svojho života som vybadal, že môžem tiež skromne prispieť svojim pohľadom, názormi, myšlienkami. A aby som nenudil filozofickými výlevmi, začal som fotiť a písať príbehy.

Tomáš Hlaváč, Slovart, obálka Zaprášené dušeVáš debut označujú ako drsný. Dozvedáme sa, že jeho príbeh sa odohráva v dusivej atmosfére veľkomesta, kde niekto zavraždí mladučkú prostitútku… Nechcem, samozrejme, od Vás, aby ste prezradili vraha, ale prečo ste si vybrali prostredie, ktoré síce možno korešponduje s dnešnou dobou, no už samo osebe vyvoláva ťaživé pocity?

Aj keď podľa anotácie príbeh nevyzerá originálne, týka sa širších súvislostí o vine, svedomí a zodpovednosti. Nie je to len kriminálka, ale aj existencionálny príbeh starnúceho detektíva, ktorý bilancuje svoju minulosť a hľadá dôvody, prečo sa stal tým, kým je.

Rovnako aj samotný detektív, ktorý prípad vyšetruje, sa dostane až k vlastnej minulosti a „temných zákutí vlastnej duše“, ako sa píše v anotácii. Do akej miery zohráva v príbehu psychologická štúdia postáv a vykreslenie jednotlivých charakterov?

Zásadnú úlohu. Hoci som nenavštevoval žiadne kurzy tvorivého písania, hneď od začiatku mi bolo jasné, že konanie a motivácie postáv musia byť uveriteľné a treba im venovať veľkú pozornosť. Čitateľ musí chápať, čo postavy prežívajú, čo predchádzalo ich skutkom. Musí sa s nimi zžiť, rozumieť im. Ak postavám neuverí, lebo sú ploché a nezaujímavé, jeho záujem rýchlo opadne. 

Zdá sa, že detektív Trevor bude pre čitateľov jednou z najpríťažlivejších postáv. Ako by ste ho charakterizovali? Čím je výnimočný? Prečo si získa čitateľa?

Trevor nie je sympatická postava. Je to bezcitný, zatrpknutý človek, ktorého pohltila prázdnota. Nenávidí všetkých okolo a najviac sám seba. Keď pochopí, že tento prípad sa ho týka, snaží sa hrabať vo svojej minulosti a nájsť „bod obratu“. Uvedomí si, že práve jeho necitlivosť a tvrdosť ho dostali tam kde je. Ale nebol vždy taký. To tie desaťročia brodenia sa v bahne z neho urobili krutú osobnosť. Vyšetrovaním sa ponára do svojej minulosti a začína chápať, že je možno horší ako zločinci, ktorých naháňa. Že si možno zaslúži osud obetí, že je možno sám obeťou… 

Z knihy sa ďalej dozvedáme, že v lete je veľkomesto ešte krutejšie a žeravé slnko rozpaľuje betón, roztápa asfalt a do duší ľudí vnáša nepokoj. Podľa týchto citácií sa javíte ako autor, ktorý vnáša do krimi žánru aj kus poézie… 

Možno opisy prostredia vyvolávajú podobný dojem, ale poézii som sa vyhýbal. Vlastne som knihu ani umelo nenaťahoval, aby mala viac strán. Príbeh sa veľmi rýchlo bez zbytočných odbočiek rúti k svojmu rozuzleniu.

Slovart-Tomáš Hlaváč-fotil M. Šebeňa-obr.3
Tomáš Hlaváč na fotografii od M. Šebeňa

Tento žáner je už tak trošku sprofanovaný. Snažili ste sa doňho vniesť nejaké nové prvky, aby z Vášho debutu nevznikla prvoplánová detektívka s nečakaným záverom? Ak áno, aké? 

Knihu som písal na dvakrát. Prvýkrát nadšene a druhýkrát triezvo, s odstupom a väčším rozhľadom. Musel som veľa vecí prepisovať, dopĺňať. Príbeh získal väčšiu hĺbku a prepracovanosť. Snažil som sa vkladať aj filozofické otázky o našom osude a hľadať na ne odpovede. Chcel som napísať detektívku s presahom. Neopisoval som policajné postupy a techniky. Nevyznám sa v nich a neboli dôležité pre príbeh. Vyšetrovanie prebieha v hlave detektíva, nie v laboratóriách. 

Ako Slovák pôsobíte v Prahe. Prečo ste sa rozhodli pre toto mesto? Mnohí umelci utekajú zo Slovenska a zakotvia práve v metropole našich susedov. Čo k tomu viedlo Vás? 

V Bratislave som študoval a pracoval osem rokov. Ale priznám sa, že mesto mi k srdcu neprirástlo.  Keď som sa vrátil z ročného pobytu v Izraeli, tak som sa rozhodoval, či neskúsim žiť v ďalšej krajine. Zvíťazila lenivosť. V Prahe nie je ani jazyková ani kultúrna bariéra a hoci Bratislava urobila za posledných desať rokov veľký pokrok, Prahe sa nikdy nevyrovná v histórii, kozmopolitnosti a kvalite života. Je to dané historickými súvislosťami, Bratislava je v tom nevinne.

Slovart-Tomáš Hlaváč-fotil M. Šebeňa-obr.7
Tomáš Hlaváč na fotografii M. Šebeňa

Pôsobíte aj ako fotograf. Ak sa chce bežný konzument k Vašim dielam dostať, kde ich nájde? A čo rád fotíte?

Výber mojich fotiek nájdete na tomashlavac.com. Začínal som ešte s ČB filmami, postupne som sa preorientoval na digitálne technológie. Fotil som reportáže i dokumenty. Organizoval som si individuálne zahraničné cesty len kvôli reportážam. V poslednom čase sa pokúšam o portrét. Je to postupná cesta cez rôzne žánre.

V čom je pre Vás fotografia iná? Prečo je Vašou vášňou a čo ňou chcete ľuďom povedať?

Je to iná forma vyjadrenia. Tak ako v príbehu musí byť uveriteľnosť, vo fotografii musí sedieť kompozícia, farebnosť, celkový vizuálny vnem. Fotografia je univerzálne zrozumiteľná bez ohľadu na geografické a jazykové odlišnosti. Bohužiaľ fotografom je v dnešnej dobe každý, kto má mobil a používa farebné filtre, hoci nerozumie základným technickým aspektom fotenia. Moje fotografie nie sú umením, nenesú žiadne posolstvo. Ale majú remeselnú zručnosť, správny moment a niečo, čo sa nachádza viac v oku diváka ako v pixeloch.

Ďakujem za rozhovor!

Zhovárala sa

George Sandová

 

Autor fotografií M. Šebeňa

Ďakujeme vydavateľstvu SLOVART za sprostredkovanie rozhovoru s autorom.

REKLAMAadv.: