KULTÚRA A POZVÁNKY, FOTOGRAFIA A TECHNOLÓGIE

SNG-V_Malik_Au_Cafe
Viliam Malík, Au Café Petržalka, 1935-1938

Výstava potrvá do 14. júla 2013.
Slovenská národná galéria Vás pozýva na výstavu Viliam Malík 1912 – 2012    v autorskej koncepcii kurátora Aurela Hrabušického.

Miesto výstavy: Slovenská národná galéria, Esterházyho palác, 3. posch., Námestie Ľ. Štúra 4, Bratislava

Dvadsiate roky 20. storočia boli v oblasti fotografie na Slovensku obdobím vzniku viacerých združení fotoamatérov, avšak iba jedno z nich – Združenie fotoamatérov pod hlavičkou mládežníckej organizácie YMCA v Bratislave – sa najtrvalejšie a najvýraznejšie zapísalo do dejín slovenskej fotografie. Systematická snaha o pozdvihnutie úrovne amatérskej tvorby, kontakty vedúcich osobností združenia  (Juraja a Miloša Jurkovičovcov, Miloša Dohnányho) s predstaviteľmi progresívnej Školy umeleckých remesiel (Jaromírom Funkem, Ladislavom Kožehubom a Karlom Plickom), či široký rozsah tvorivých aktivít a vedomé sústredenie sa na princípy modernej fotografie ako svojbytného média, urobili zo združenia fotoamatérov ojedinelý fenomén na Slovensku, ktorého posledným známym pamätníkom bol práve fotograf Viliam Malík.

 

Pri príležitosti nedožitých stých narodenín Viliama Malíka (* 21. 11. 1912 – † 19. 1. 2012) pripravila Slovenská národná galéria jeho retrospektívnu výstavu. Životný a fotografický príbeh Viliama Malíka je vo všeličom mimoriadny, a v istom zmysle odráža kľukatý príbeh fotografie v slovenskej spoločnosti 20. storočia.

Viliam Malík patrí medzi hlavných predstaviteľov modernej fotografie na Slovensku tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia. Pochádzal z Bratislavy a veľmi skoro sa presadil vo fotoamatérskom hnutí tridsiatych rokov. Už v roku 1932 sa stal členom Združenia fotoamatérov YMCA, vtedy najvýznamnejšieho fotografického zoskupenia na Slovensku. Uplatnil tiež svoje organizačné schopnosti a väčšiu časť štyridsiatych rokov stál na čele masovej organizácie neprofesionálnych slovenských fotografov – Fotozboru KSTL (Klubu slovenských turistov a lyžiarov). Ako typický fotoamatér (na Slovensku vtedy skutoční profesionálni fotografi prakticky neexistovali) sa venoval veľmi širokému spektru tém. Od počiatku ho však priťahovala živá dokumentaristická fotografia a popri Jozefovi Cincíkovi bol azda prvým slovenským fotografom, ktorý sa ňou sústavne zaoberal. „Lákala ma ulica … Na ulici sa predávalo, kupovalo, stretali ste nezamestnaných, ale aj čističa topánok pred Carltonom, deti, čo čarbú kriedou na Klariskej ulici, aj zabudnutú ženičku na trhu, čo zaspala nad fazuľkou, lebo po polnoci vstávala, kým prešla s batohom pešo zo Záhorskej Bystrice do Bratislavy.“ To ho napokon priviedlo aj k čiastočnej profesionalizácii – od roku 1936 externe spolupracoval s Československou tlačovou kanceláriou sídliacou v Prahe ako filmár aj fotoreportér, zaznamenávajúci udalosti v Bratislave a v širšom okolí. Po vzniku slovenského štátu (1939) dva roky fotografoval aj pre Slovenskú tlačovú kanceláriu, potom však túto spoluprácu ukončil.

Zlom v jeho osobnom živote a vo fotografickej dráhe prišiel začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia. Z Bratislavy, kde dovtedy žil, pracoval a fotografoval, sa presťahoval do Vysokých Tatier a pôsobil tam až do odchodu do dôchodku v roku 1974. Neskôr s druhou manželkou Emíliou sa presťahoval do Trenčianskych Teplíc, avšak pravidelne dochádzal do Tatranskej kotliny, kde mal archív aj fotokomoru. V období zostreného ideologického dozoru nad kultúrou ako fotograf sa postupne stiahol do ústrania. Spoločensky „žiaduce“ témy ho zrejme nepriťahovali, venoval sa cestopisnej a krajinárskej fotografii, tým ale na seba neupozornil a zrejme by do smrti zostal regionálnym fotografom, keby nedošlo k spoločenským zmenám po roku 1989.

Viliam Malík nebol jediným predstaviteľom moderného fotožurnalizmu na Slovensku, mal svojich bezprostredných predchodcov a súčasníkov (Sergej Protopopov, Irena Blühová, Karol Aufricht, spomínaný Jozef Cincík), v porovnaní s ostatnými však vynikala jeho tematická všestrannosť – okrem iného bol významným fotografom architektúry, nesústreďoval sa len na izolované stavby, ale zaznamenával širšie urbanistické a vizuálne celky, skôr architektonické situácie na určitom mieste, živé, organické, hoci aj vnútorne protirečivé zoskupenia či zhluky budov a iných architektonických objektov. Zaznamenával nálezové situácie, zinscenované samotnou spoločenskou praxou. Ako bytostne otvorený, názorovo nepredpojatý fotograf-dokumentarista mal porozumenie aj pre životné, „ľudské“ situácie, vedel vystihnúť spoločenské javy, ktoré boli typické nielen pre vtedajšie, ale ktorékoľvek neskoršie obdobie, pretože odrážali skutočný stav vecí. Väčšinou, dokonca aj v časoch druhej svetovej vojny, sa mu podarilo vyhnúť sa tendenčnosti, pre slovenské pomery dodnes tak typickej. Podľa všetkého Viliam Malík ako názorovo liberálny, sociálne citlivý autor bol skutočným fotografom otvorenej spoločnosti aj so všetkými jej problematickými stránkami, iba v jej podmienkach vedel naplno využiť svoj talent.

V deväťdesiatych rokoch už ako vyše osemdesiatročný sa s novou energiou aktívne zapojil do fotografického diania; vďaka výstavám festivalu Mesiac fotografie sa na verejnosti predstavili jeho staršie fotografie a potom od polovice deväťdesiatych rokov prakticky nebolo dôležitejšieho podujatia v oblasti vizuálnej kultúry na Slovensku, pokiaľ sa týkalo aj tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia, kde by nebol zastúpený. Nielenže sa vrátil do kontextu dejín slovenskej fotografie prostredníctvom svojich „klasických“ diel, ale aj ako fotograf sa akoby znovu narodil. Po mnohých desaťročiach sa totiž objavili nielen témy a situácie, ktoré mu boli povedomé – veď ich zaznamenával pred mnohými desaťročiami – ale aj tie, ktoré už boli príznačné pre nedávnu alebo dnešnú dobu.

Viliam Malík sa nestal „celebritným“ fotografom, jeho snímky sa nevyznačujú fotografickou bravúrou, nie sú príliš nápadné ani efektné, ale o to viac sú užitočné. On sám zostal „fotografickým pracovníkom“, tak sa v medzivojnovej terminológii označovali autori (napr. aj Jaroslav Funke), ktorí nechceli byť „umeleckými fotografmi“ – ale hodnota mnohých jeho diel práve preto, že nie sú poznačené pominuteľnými efektmi doby, bude len narastať. Bol prvým slovenským autorom, ktorý si uvedomil a v plnej šírke aj predviedol silu fotografického dokumentu ako svojbytného umeleckého žánru.

Okrem fotografií sú na výstave predstavené aj filmové zábery, v ktorých Viliam Malík zachytil dobové aktuality kultúrneho, spoločenského a politického života na Slovensku a ktoré sa stali s odstupom času unikátnym dokumentaristickým materiálom.

Súčasťou výstavy jej tiež dokumentárny film o Viliamovi Malíkovi z cyklu Fotografi realizovaný v koprodukcii spoločnosti sentimentalfilm a RTVS (réžia Viera Čákanyová 2012).

SLOVART-Viliam Malik

Pri príležitosti retrospektívnej výstavy vychádza monografická publikácia Viliam Malík.

Texty: Aurel Hrabušický, Danica Zmetáková. Koncepcia publikácie: Aurel Hrabušický, Filip Vančo. Vydali Slovenská národná galéria v Bratislave, Vydavateľstvo SLOVART, Photoport 2013.

 

Srdečne Vás pozývame!

Daša Dúbravová

Zdroj: SNG

REKLAMAadv.: