Pod rozhlasovou pyramídou znel 3. júla v rámci podujatia Dolce vitaj koncert, ktorý mal hneď niekoľko špecifík: intímnu, komornú náladu s prekrásnou zvukovou kombináciou violončela a klavíru a žánru minimal music.

Bez mučenia priznávame, minimal music je naša veľká slabosť, ktorá by sa dala definovať až ako závislosť. Od priekopníkov ako napríklad Philip Glass, La Monte Young, Terry Riley či Steve Reich, ktorí po všetkej tej disonantnej a často nepočúvateľnej avantgarde chceli hudbu oprostiť a priniesť vážnu hudbu opäť k poslucháčom, existuje minimal music dodnes a rozvíja sa v rôznych formách. Veľmi populárna je napríklad aj vo filmovej hudbe, kde pôsobí nerušivo a zároveň nedá poslucháčovi spávať. Prečo?

Jej kompozičný princíp je na pohľad veľmi jednoduchý: dookola sa opakujúci motív, bez prehnanej dynamiky, bez romantického frázovania. Tak by to zhodnotil laik, ktorý sa povrchne započúva a po minútke skonštatuje, že je to nuda.

Filozofia tohto prúdu má však korene v mimoeurópskych hudobných kultúrach, odkiaľ si skladatelia prevzali repetitívny princíp komponovania, ktorý v intenciách európskej hudby rozvíjali. A nie náhodne. Práve repetíciou chceli dosiahnuť vyvolanie hypnotického efektu u poslucháčov.

Interpretácia minimal music ako dookola sa opakujúceho motívu je bohapustá lož. Za komponovaním sa skrýva zložitá forma inštrumentálnych a tonálnych zmien, množstva modulácií, dokonca polyrytmov, pritom vždy musí byť zreteľne počuteľný ten motív, ktorého cieľom je predrať sa do mozgu takým spôsobom, aby vás úplne opantal.

Ak hovoríme napríklad o filmovej hudbe, spomeňme si trebárs na Michaela Nymana a jeho Piano. Sladké? Krásne? Podmanivé? Súhlasíme a zároveň nesmierne rafinované z kompozičného hľadiska v detailoch. Len minimálne zmeny, no stavba kompozície, hoc i na jednom motíve, držala svoju formu od prvého motívu až po samotný záver s takou istotou ako dom vystavaný na kvalitných pevných základoch.

Pochopiteľne, aj minimal music má svoj vývoj a od jeho počiatkov a zakladateľov tohto prúdu v 70-tych a 80-tych rokoch prešiel už hodný kus cesty. Spopularizoval sa, vyvíjal, pridával na dynamike, romantike, no najmä upustil od vážnosti, ktorý mu dali jeho zakladatelia. Hypnotické symfónie Philipa Glassa, sláčikové kvartetá či sonáty – predsa len, Glass je klasicky odchovaný skladateľ, ktorý dokonale ovládal kompozičné postupy Schuberta, Bacha či Mozarta.

Taliansky skladateľ Roberto Cacciapaglia si podmanil minimalizmom svoje publikum na Dolce vitaj - 2

Rodák z talianskeho Milána Roberto Cacciapaglia absolvoval kompozíciu na Konzervatórium Giuseppe Verdiho, pričom tu študoval aj dirigovanie a elektronickú hudbu. Spolupracoval tiež s oddelením fonológie RAI (Radiotelevisione Italiana) a s CNR v Pise (Národný výskumný výbor), kde skúmal aplikácie v oblasti hudby.

Roberto už dlhý čas pôsobí ako inovátor talianskej hudobnej scény a vďaka jeho vedeckej činnosti v oblasti vážnej a elektronickej hudby je považovaný za autoritu v Taliansku i v zahraničí. Dlhé roky vedie výskum zameraný na moc zvuku, na hudbu bez hraníc a obmedzení, prekračujúcu a prekonávajúcu akékoľvek delenia.

Jeho tvorba je inšpirovaná práve týmito skúsenosťami a riadi sa skôr emóciami než tradičnými pravidlami a štruktúrami. A práve to je ten rozdiel medzi zakladateľmi a čistým minimalizmom a súčasníkmi, ktorí preferujú emocionálne zážitky a do kompozícií vkladajú rôzne príbehy.

Trebárs, hneď prvá kompozícia, ktorá v tento krásny júlový večer zaznela, mala názov Antartica. Cacciapaglia nenechal publikum napospas a prihováral sa mu počas koncertu, aby objasnil poslucháčom, na akých základoch sú jeho kompozície postavené. Túto konkrétnu zložil pre expedíciu, ktorá sa chystala do nehostinných podmienok. Pozoruhodná bola aj skladba Michael s priam lahodiacou melódiou, ktorú skladateľ a zároveň klavirista Cacciapaglia interpretoval sám ako aj všetky ostatné kompozície.

Prekrásny Michael s romantickým motívom je dômyselne vystavaná skladba, ktorú akoby ste už dávno niekde počuli, a pritom je predsa nová. Keď sme už pri príbehoch, ktorými sa skladateľ inšpiruje, rozhodne zaujímavým bol aj ten, ktorý mu porozprával jeho ruský priateľ. Aj na základe neho vznikla skladba Nuvole di luce inšpirovaná slávnymi petrohradskými bielymi nocami. Skladateľ ju komponoval na úsvite a jeho zámerom bolo hudbou zobraziť bozk úsvitu a súmraku. Poetický podtext tejto kompozície sa naozaj vydaril. Atmosférou doslova pripomína magický jav, nekonečný príbeh a krásu v jednom, ktorú dokáže zariadiť len príroda v kombinácii s bezbrehou fantáziou hudobného skladateľa.

Taliansky skladateľ Roberto Cacciapaglia si podmanil minimalizmom svoje publikum na Dolce vitaj - 4

Práve hudba je zázrak, ktorý bez slov dokáže rozpovedať fakt, že v Petrohrade, vďaka tomu, že leží blízko severného pólu, v letných mesiacoch slnko zapadá len na pár hodín, prípadne vôbec.

Kompozícia bola založená na pohyblivom, priam iskriacom motíve vo vysokých registroch a vkusne, akoby sa k nemu snažil aspoň občas snažil priblížiť neexistujúci západ slnka. Takto vyzerá nádherný bozk súmraku a úsvitu, keď ho hudobnou rečou rozpovie publiku skladateľ, pre ktorého znamená hudba obrovskú moc.

V niektorých kompozíciách Cacciapagliu sprevádzala violončelistka slovenského pôvodu Silvia Longauerová. Táto rodáčka z Bratislavy absolvovala po Konzervatóriu aj bratislavskú VŠMU. Od roku 2001 do 2006 si zdokonaľovala svoje interpretačné schopnosti v koncertnej triede u renomovaného anglického violončelistu Roberta Cohena. Počas svojich štúdií sa zúčastnila na rôznych medzinárodných majstrovských kurzoch na sólový repertoár. Je členkou niekoľkých komorných telies a má aj bohaté orchestrálne skúsenosti.

Ako sme sa dozvedeli priamo od temperamentného skladateľa počas koncertu, ktorého sprievodné slovo neutíchalo, skladby sú určené buď pre sólo klavír alebo s orchestrálnym sprievodom. V takejto komornej verzii zazneli po prvý raz a nadobudli tak úplne inú, špecifickú atmosféru. Tento nezabudnuteľný koncert sa uskutočnil v rámci tretieho ročníka festivalu Dolce Vitaj, ktorý okrem hudobných večerov ponúkal aj mnohé zaujímavé sprievodné akcie.

 

George Sandová, Matúš Pupák

Taliansky skladateľ Roberto Cacciapaglia si podmanil minimalizmom svoje publikum na Dolce vitaj - 3
Roberto Cacciapaglia a Silvia Longauerová

Zdroj fotografií: Kharisma

REKLAMAadv.:

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu