Púšťam sa do písania krátkej úvahy na tému o novinárskej zodpovednosti a pravde. Som presvedčený, že novinári by mali vždy písať pravdivo. Skutočnosti, ktoré vo svojich žurnalistických výstupoch opisujú by si mali vždy overiť z viacerých zdrojov a vždy by mali argumentovať s použitím faktov a nie silnými rečami. Silné reči totiž nie sú a nikdy nebudú  argumentami!

Ja osobne mám taký zvyk, že nikdy nepublikujem článok, ak nemám jednoznačné dôkazy.  Som presvedčený, že tento môj postoj a systém je zodpovedný voči čitateľom, ale je zodpovedný i vo vzťahu k presnému opisu a faktom, osobám, či skutočnostiam.

Pristavme sa tiež aj pri bulvarizácii titulkov ale i obsahu niektorých médií. Áno, doba si to žiaľ žiada, a čitatelia to chcú. Ale konečné rozhodnutie, ako bude téma spracovaná je vždy len na charaktere novinára, či šéfredaktora, teda toho kto články upravuje a rozhoduje v akej podobe a či prejdú mediálnou bránou!

Nie je predsa možné, aby sa novinári vyhovárali, že takto nepostupujú nezávisle a že museli upraviť článok, tak aby bol pútavejší a tým čítanejší a titul predávanejší! Najdôležitejší by mal byť predsa obsah a charakter článku a nie finančný obrat vydavateľstva, či zisky z predaja titulu a z reklamy!

Množstvo krát sa stáva napríklad to, že titulok ma zámerne iný obsah, ako zvyšok článku. Obsah titulku tak má upútať pozornosť recipienta, aby sa doň začítal. Čo na tom, že z obsahu vyplynie iná pointa?!… „šéfredaktor to tak od nás chcel!“, vyhovárajú sa mnohí novinári.

Časom to snáď pochopia a oddelí sa zrno od pliev žurnalistiky. Množstvo mediálnych titulov ale žiaľ vzniká len výlučne k presadzovaniu politických a ekonomických záujmov ich vlastníkov.

Majitelia médií v nich vyvíjajú tlaky na vedenie redakcií, aby písali pútavo, tak aby čitatelia o nich hovorili, zdieľali ich články na sociálnych sieťach a budovali si takto lacno svoju čitateľskú základňu.

Je to lacná cesta, cesta do záhuby. Takýto titul má však často už vopred naplánovanú len krátku životnosť. Môže vzniknúť napríklad len preto, aby pred voľbami oslovil potenciálnych voličov a  krátko po voľbách zaniká. Vznikol teda len na objednávku, ktorá splnila nejaký konkrétny cieľ.

Konštatujem tiež, že základné novinárske otázky sa žiaľ zmenili a už nie sú také,  ako sme sa ich učili na univerzite ešte nedávno,  pred pár rokmi. Mám pocit, akoby v súčasnosti novinárske  otázky vo väčšine médií, a nielen na Slovensku, zneli:

„Kto? Čo? Kedy? Kde?  S kým? Čo robí?“, namiesto tradičných, ako sme sa ich učili:  „Kto? Čo? Kedy?  Kde? Ako? Prečo?“

foto-koláž: Marián LUHA
autor fotokoláže: Marián Luha

Novinári si musia sami uvedomiť, že slovo je ako zbraň. A témy, ktoré predkladajú čitateľom môžu nielen ublížiť, ale zmeniť čitateľom celý život nesprávnym pohľadom na vec, ktorý im médiá často predkladajú.

Novinári si to musia sami uvedomiť už pri získavaní a spracúvaní informácii a podkladov pre svoje články. Musia si uvedomiť, že je dôležité dať možnosť skúmať čitateľom predkladanú  tému z viacerých uhlov pohľadu. Čitatelia by predsa mali mať na to právo! Právo na transparentné informácie a právo rozhodnúť sa a utvoriť si tak vlastný názor.

Je preto dôležité zamyslieť sa kam speje žurnalistická tvorba v súčasnosti a pokúsiť sa spoločne zvrátiť tento stav.

Médiá ovplyvňujú verejnú mienku a dianie v spoločnosti, sú tou najsilnejšou zbraňou.

Ľudská spoločnosť, vrátane médií je v súčasnosti „spoločnosťou korporácii“ – médiá teda nikdy nebudú hrýzť ruku, ktorá ich kŕmi.

Ustrážme teda sami – spoločne vplyvy ich mediálnych výstupov, zabráňme korporáciám a inštitúciám, ovládaniu médií a aj kyberpriestoru. Dosiahneme, aby nikdy nevyhrali “tretiu svetovú vojnu, ktorá v spoločnosti prebieha.”

Marián Luha

REKLAMAadv.: