Kde? Slovenská národná galéria, Zvolenský zámok, Námestie SNP 594/1, Zvolen
Kedy? 4.júl – 29. september 2013
Kurátorky: Lucia Gregorová, Vladimíra Büngerová

Jana Želibská, Premeny II. (Dievčatá)
Jana Želibská – Premeny II. (Dievčatá)30.6. 1982 Event, Borinka

V roku 2012 pripravila Slovenská národná galéria v Bratislave retrospektívnu výstavu a monografickú publikáciu Jany Želibskej Zákaz dotyku / No Touching ako pokračovanie výskumného programu, ktorý je zameraný na spracovanie významných osobností slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia.

Aktuálna výstava autorky s názvom Kus zeme je postavená na dokumentácii performancií a akcií v krajinnom prostredí, ďalej na konceptuálnych dielach a projektoch s výstupmi vo fotografiách, dokumentoch a objektoch. Väčšina z nich bola prezentovaná ako súčasť retrospektívnej výstavy v Slovenskej národnej galérii v Bratislave (30. 11. 2012 – 17. 3. 2013), v spolupráci s autorkou je však doplnená o viaceré ďalšie diela. Výstava na Zvolenskom zámku ponúka ucelený pohľad na autorkine realizácie mimo inštitucionálneho a galerijného priestoru v 60. až 90. rokoch 20. storočia, ktoré sú spojené s jej vnímaním slobodného priestoru krajiny, vychádzajú z blízkeho vzťahu k prírode a prehodnocovania autorského východiska z pozície rodovej citlivosti. V tomto rámci vznikali aj Želibskej objekty z prírodných materiálov, ktoré naznačili mnohé z jej uvažovania v inštalácii. Jana Želibská k tejto línii svojej tvorby povedala: „Moje akcie zo 70. a 80. rokov sú predovšetkým príbehy, ktoré sa udiali medzi prírodou a ženou. Ženou hoci zastúpenou kosoštvorcom kameňa, preťatého ostrým steblom trávy. Bolo v nich veľa humoru, ale aj mýtu o prapodstate prírody a ženy. Prahmota rodiacej ženy, nie? Hravo sa s ním spájalo telo ako príroda s prírodou tela.“ (1997) V období, keď vznikali diela v krajine, patrila autorka k neoficiálnej výtvarnej scéne, ktorej protagonisti mali počas normalizácie veľmi obmedzené možnosti prezentácie v oficiálnych výstavných priestoroch galérií. Tvorba mimo hraníc galérií a „únik“ do prírody a k prírode poskytla Jane Želibskej a ostatným neoficiálnym výtvarníkom slobodný priestor pre iné možnosti kreativity a sebarealizácie aj v duchu súdobých medzinárodných umeleckých trendov dematerializovaného umenia a nových medií neoavantgardy. Tento mentálny „únik“ z kontrolovaného mestského priestoru do otvorenej krajiny súvisel aj s dobovými tendenciami vo filozofii a ekologickým myslením v kultúre a umení, ktoré hľadalo prapôvodné východiská kultúry, umenia a spoločnosti v návratoch k prírode.

Jana Želibská (1941 Olomouc) patrí k progresívnej generácii akčných a konceptuálnych umelcov, ktorí vstúpili na československú výtvarnú scénu v 60. rokoch 20. storočia. Vo svojej ranej tvorbe prehodnotila podnety medzinárodných tendencií, najmä pop-artu a francúzskeho Nového realizmu. Jeho teoretik Pierre Restany v roku 1973 napísal katalóg k jej samostatnej parížskej výstave Chuť raja, kde príznačne nazval Janu Želibskú „večnou snúbenicou jari“.

V rokoch 1959 – 1965 študovala Jana Želibská na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéroch grafiky a monumentálnej maľby a v roku 1968 získala štipendijný pobyt v Paríži, ktorý žil práve atmosférou študentských nepokojov. Po návrate domov ju zastihli udalosti augusta 1968. V novembri rovnakého roku spolu s Alexom Mlynárčikom a Karolom Lackom na protest odriekli svoju účasť na medzinárodnom bienále súčasného umenia Danuvius v Bratislave. Aj táto manifestácia politického postoja určila vylúčenie Jany Želibskej z oficiálneho výstavného života po roku 1971 v období normalizácie. Navyše sa vo svojom výtvarnom názore odklonila od akademického školenia. Stála pri zrode environmentu a objektu v 60. rokoch, akcie a konceptu v 70. rokoch, postmoderného objektu a inštalácie na konci 80. rokov a videoumenia v 90. rokoch 20. storočia. Ako jediná vo svojej generácii otvorene tematizovala intimitu, vzťahy mužov a žien, a „oslávila“ ženské telo z (proto)feministického východiska. K svojmu vzťahu k feminizmu sa vyjadrila takto: „Nikdy som sa nehlásila k feministickému programu. Ak som bola programovou feministkou, potom som ňou bola celkom nevedomky. Môj pohľad na ženu je rovnaký ako na muža. Od úsmevno-kritického až po sarkastický. Jednoducho iné skúsenosti nemám a iným iné nezávidím. Moje prežívanie je veľmi, opakujem, veľmi súkromné, a tak všetky získané ‚informácie‘ prerábam, posúvam, dotváram. Čiže hrám sa.“ (1997) 

 Jana Želibská, Zdvojený priestor
Jana Želibská, Zdvojený priestor, 1981

Jana Želibská, Concours Miss d´Amour
Jana Želibská, Concours Miss d´Amour, 1973, Projekt pre Musée d´ArtModerne, Paríž
Zdroj: SNG
REKLAMAadv.: